Vodárenská veža, tiež vodojem je inžinierska stavba, ktorá sa zaraďuje medzi umelé akumulačné nádrže, slúžiace ako zásobníky na vodu. Takto by mohla vyzerať definícia vodárenskej veže z učebnice pre stredoškolákov. Možno by pokračovalo ich druhové delenie podľa použitých materiálov na stavbu. Kto si spomenie na architektonicky výnimočnú Bellušovu vodárenskú vežu v Trnave, vodárenskú vežu architekta Viliama Glasza v Prešove transformovanú na vyhliadkovú vežu, vodojem z Bernolákova známy pod miestnym názvom Várdomb tak veľmi podobný hradnej veži, že sa stal takmer symbolom hradu Čeklís, vodárenskú vežu z Komárna, alebo na nádherné, historizujúco pôsobiace veže v areáli niekdajších Chemických závodov Juraja Dimitrova v Bratislave, vyhlási, že vodojemy sú murované stavby. Áno. Potom sú tie modernejšie, ktoré vyzerajú ako kovové ihly s guľou miesto špicatého konca. Kovové. Potom sú aj drevené. Na Slovensku veľmi, veľmi výnimočné. Ešte aj tie používané pre železnici boli kombináciou murovanej stavby s drevenou konštrukciou. Len z dreva vybudovanú poznám jedinú vodárenskú vežu na Slovensku, tú v parku pri kaštieli v Palárikove.
Ako Tót-Megyer k drevenej veži prišiel
Povedzme si, že vodárenskú vežu postavili v roku 1869. Pravdepodobne. Rok výstavby sa opiera o letopočet napísaný na jednom z trámov. Ani počas obnovy veže v roku 2014 sa nepodarilo zistiť viac. Hľadanie v archívoch neprinieslo výsledky, ktoré by vec objasnili. Alojz Károli (1828-1889), ktorý stojí za stavbou vodárenskej veže a aj za rozširovaním panského dvora v Palárikove, po sebe síce zanechal rozsiahly archív, ale jeho veľká časť bola na konci 2. svetovej vojny zničená. Tak vieme, že pozitívny vzťah k Palárikovu (v 18. storočí známemu ako Tót-Megyer, Slovenský Meder) mal Alojzov otec, Ľudovít I. Károli (1799-1863). Potom, čo opustil post nitrianskeho župana, sústredil sa na obnovu a modernizáciu svojho panstva na juhu Slovenska. Henricha Kocha, viedenského architekta, požiadal o spracovanie návrhu úpravy kaštieľa a priľahlých pozemkov. Úlohy sa síce nechopil priamo Koch, ale Mikuláš Ibl (občas nesprávne uvádzaný ako Ybl), ktorý v roku 1836 spracoval návrh. Ten bol realizovaný. Panský dvor sa nesústredil výhradne na tradičnú poľnohospodársku výrobu, ale prišiel aj s myšlienkou stavby likérky. Kde je výroba alkoholu, tam treba veľa kvalitnej vody. Riešením bola studňa, vodárenská veža a spoľahlivé technologické zázemie.
Vodárenská veža podľa francúzskeho vzoru
Základom pre bezproblémové fungovanie vodárenskej veže bol parný stroj. Pre lepšie porozumenie, vodárenská veža funguje na princípe spojených nádob. V spojených nádobách vystúpi hladina kvapaliny do rovnakej výšky v každej nádobe. Ak potrebujete dostať vodu do 2. nadzemného podlažia budovy a neplánujete stále zapínať čerpadlo, postavíte nádrž s vodu vo výške presahujúcej požadované poschodie. Postavíte vodárenskú vežu s nádržou. Potom vám stačí pripojiť potrubie a voda (vďaka funkcii spojených nádob) bude aj v 2. poschodí tiecť dostatočne silným prúdom. Len dostať vodu do nádrže na vrchole veže je práca pre silný stroj. V 19. storočí pre stroj parný. Parný stroj pomocou prevodového zariadenia poháňal čerpadlo, ktoré ťahalo vodu z podzemia, zo studne a vytlačilo ju na vrchol veže. Pomocou potrubia uloženého v murovanom inštalačnom kanále, vodu rozviedli do areálu panského dvora, do kaštieľa, do nemocnice, aj do školy. Tlak v potrubí bol taký silný, že voda z fontány, ktorá bola tiež na rozvod napojená, striekala do výšky 4 metrov. Vzor tohto typu veže bol odkukaný z Francúzska. Tam bol rozšírený.
Parný pohon časom vymenili za elektromotor a po 2. svetovej vojne voda z vodárne zásobovala okolité maštale s chovom hospodárskych zvierat. V roku 1959 drevenú konštrukciu strojovne odstránili a nahradili ju murovanou prístavbou. V roku 2012 zariadenie vyzeralo tak, že mu odzvonilo. Veža sa začala nakláňať. Lesy, štátny podnik, zabezpečil rýchlu a komplexnú obnovu, ktorá prebehla v už spomenutom roku 2014. Veži sa prinavrátil pôvodný vzhľad, murovanú prístavbu nahradila opäť drevená konštrukcia a technologické zariadenie pripodobuje parný pohon.
Palárikovská veža dnes
Nemusela by byť priamo slovenským unikátom, aj tak by bola zaujímavá. Niektorí autori o nej píšu, že je spodobená v neorenesančnom slohu. Príliš som tomu neporozumel, ale pripúšťam, že ornamentálne vzory zachytené v dreve červeného smreku, ktorý tvorí jej plášť, môžu viesť k takýmto myšlienkam. Ibaže v Maďarsku a na juhu Slovenska sa s týmto spôsobom skrášľovania bežne stretnete. Možno to aj naši južní susedia berú ako historizujúcu novú renesanciu. Otvorená býva dva dní v týždni, ale aj keď to náhodu nestihnete, za návštevu stojí. Mimochodom park a v parku obora so živými danielmi, za pozretie určite stojí.
Vodárenská veža je pre verejnosť so sprievodcom sprístupnená v stredu 9:00 hod - 11:00 hod a v piatok 14:00 hod - 16:00 hod, vstup je zdarma.
