Hľadáte spôsob ako zdôrazniť cisársky majestát priemyselnou architektúrou? Inšpirujte sa, postavte čosi ako Gasometre vo Viedni. Červené, mohutné, tehlové, valcové, neobvyklé, dominantné stavby, ktoré sa týčia v Simmeringu ako obrovské vetráky podzemných priestorov určených pre veľkých, ale, že naozaj veľmi veľkých obyvateľov. Najzvláštnejšie na nich je, že hoci sa vymykajú štandardným ľudským mierkam vôbec nepôsobia odpudivo, hrôzu naháňajúco, chladno, valcujúco, stále sú to krásne budovy neobvykle veľkých rozmerov. Čosi tak zvláštne, ako by sa stavitelia stredovekých chrámov pozabudli, vôbec nerešpektovali vývoj v smere renesancia, baroko, rokoko, ale rovno vhupli do 19. storočia a povedali si: zmeníme štýl. Štíhle vysoké kamenné katedrály s chrličmi a zdobnými ružicami vymenili za tehlu a doplnky v podobe bieleho kameňa. Stredoveká pompéznosť v dobe parných strojov a plynových lámp. Tie štyri stavby ma vždy priťahovali ako motýľa zlatožltý peľ. Dlho som pri nich nebol. Opäť som si tú návštevu vychutnal.
História plná plynu
Plynové osvetlenie mestských ulíc. Nostalgia ako z vianočnej pohľadnice. Vo Viedni realita od roku 1818 a s hrdosťou vlastnou Viedenčanom spomienka, že od 1. mája 1865 bolo realizované osvetlenie Ringstrasse plynovými kandelábrami. Trochu menej pripomínajú, že o dodávky plynu, jeho výrobu a distribúciu sa im starala anglická spoločnosť Imperial Continental Gas Association. S tou sa Mestská správa rozišla v roku 1892 (hoci zmluva bola uzatvorená s platnosťou do roku 1899), aby založila vlastnú plynárenskú spoločnosť. To znamenalo postaviť novú plynáreň a zabezpečiť nielen dodávky plynu, ale aj výrobu koksu. Inžiniera Theodora Herrmana v roku 1893 poverili vypracovaním projektu a tento pán všetkých prekvapil. Zvolil koncept ústrednej plynárne s veľkoobjemovými zásobníkmi. Paroplynovú elektráreň Simmering postavili na Veľkej nemocničnej lúke – Bürgerspitalsgrund, na mieste kde sa nachádzali len škôlky a polia, v priebehu troch rokov. Základný kameň položili 28. decembra 1896 a o polnoci 31. októbra 1899 sa 700 km dlhým rozvodným potrubím po prvý krát viedol plyn ku všetkým spotrebným miestam vo Viedni.
Plynojemy ako štyri veľké hríby
Dnes dominantné a pre Simmering najcharakteristickejšie stavby, Gasometre, dokončili 17. júla 1899. Ich úloha bola jednoduchá, skladovať plyn vyrobený z uhlia vo veľkoobjemových nádržiach. Architektonický návrh Franza Kapauna, v tom čase hlavného stavebného inšpektora, zrealizovalo niekoľko stavebných spoločností z Rakúska a Nemecka.
Celková výška nádrží dosiahla približne 75 metrov, vnútorný priemer 62,8 metra, hrúbka stien sa pohybuje od 90 do 540 cm (niektoré zdroje uvádzajú nižšiu hrúbku). Oplášťovanie je vybudované zo 47 miliónov tehál, 75 000 metrov kubických vykopanej zeminy, 17 500 metrov kubických betónu. Denne tu pracovalo 1 630 robotníkov. Vonkajšia fasáda bola postavená z tehál v prvej skupine nádrží za 84 dní. Druhá skupina nasledovala za 72 dní. 160-tonovú strešnú konštrukciu zostavili a nainštalovali v priemere za 29 dní. Jej dvíhanie do požadovanej výšky sa realizovalo počas výstavby stien budovy, pričom ju dvíhali o jeden meter pomocou skrutkových zdvihákov.
V prevádzke a po prevádzke
Celý plynárenský areál bol v prevádzke od roku 1899 do roku 1987. Už v roku 1988 poslúžili ako výstavná sieň pre výstavu 100 rokov sociálnej demokracie, Neskôr ako priestor najmä pre techno party. Ako kulisy k filmu The Living Daylights[1] (James Bond – Dych života, mimochodom moja drahá Bratislava sa tiež objavila v tejto epizóde) zahviezdili Gasometre už v roku 1987 a Falco tu nahral časť svojho klipu k skladbe Jeanny (Comming Home).
Z pohľadu prevádzky, aj z pohľadu histórie je zaujímavejšie obdobie 2. svetovej vjny. Spojenecké bombardéry zasypali bombami plynáreň v júli roku 1944. Samotný areál zasiahlo asi 1200 z nich. Ďalšie nálety nasledovali v októbri a v decembri. Poškodenie bolo odstránené až po skončení vojny (Červená armáda obsadila továreň v apríli 1945) a výroba sa do starých koľají vrátila až v roku 1948. V 50.-tych rokoch 20. storočia prešli aj Rakúšania na dodávky zemného plynu zo Sovietskeho zväzu a rovnako ako u nás, aj oni zvoli možnosť uskladnenia plynu v podzemných zásobníkoch. Krásne veľké tehlové stavby tak podobné futuristickým hríbom s nádhernou architektonickou výzdobou, sa stali zbytočnými. Napriek tomu ich v roku 1978 označili za pamiatkovo chránené.
Dnes
Úvahy o revitalizácii Gasometrov sa do realizovateľnej podoby začali pretavovať už v roku 1995. Viedeň a Budapešť sa mali stať hostiteľmi Svetovej výstavy a práve Gasometre ponúkali priestor pre výstavné účely. Svetová výstava sa v oboch mestách nekonala a myšlienka plynojemy prestavať sa dostala do rúk štyroch architektov: Jeana Nouvela, Coopa Himmelba, Manfreda Wehdorna a Wilhelma Holzbauera. Redesign prebehol v rokoch 1999 až 2001, odstránené bolo všetko okrem obvodových stien, dlaždíc a strešného krovu. Výsledok: špičkový optický zážitok.
Ak sa pozeráte na dnešný areál Gasometrov so všetkými doplňujúcimi stavbami budete uchvátení. Stará dobrá indsustriálna architektúra doplnená o ocelové konštrukcie a štíhle do striebrista ladené nové budovy v tesnom kontakte. Dôkaz o rozumnej miere zásahu do „starého“ v spojení novým. Nezameniteľne novým. Žiadne historizujúce doplnky, ani nevkusné lacné moderné doplnky.
S interiérom je to trochu horšie. Vo veži A sú obchodné prevádzky. Pôsobia trochu ošuntelo, ušmudlano, s menšou mierou údržby, ako by potrebovali. Problém všetkých komerčných priestorov, ktoré v čase svojho vzniku očaria, a časom v konkurencii nových a novších priestorov strácajú zo svojho lesku.
Prečo Gasometre a nie jednoducho Plynojemy?
Pretože Gasometre dostali svoje meno podľa meračov – gasometrov, umiestnených na fasáde, veľmi dobre viditeľných a charakteristických pre tieto budovy, ako sú pre africké zebry charakteristické bielo čierne pruhy.
Aktuálne informácie
Parkovanie: je možné priamo v podzemných garážach veže A a C, parkovné 1,50 eur za 30 minút, celodenné parkovanie 9 eur
[1] https://www.csfd.cz/film/15696-dech-zivota/prehled/
