Pri príprave tohto rozprávania som siahol po knihe Jaroslava Nešpora Za tajomstvami zrúcanín. Mimoriadne sa mi páčilo ako brilantne sa vyjadril o obnove hradu Dobrá Niva: „V roku 1994 sa hradný vrch so zvyškom ruiny dostal do vlastníctva obce Podzámčok. Z iniciatívy miestnych činiteľov vzišiel pokus o záchranu pamiatky, ale dobrý úmysel sa celkom nevydaril. Domurovanie torza a úhľadné zarovnanie fasád zakrylo detaily historickej stavby, ktorá stratila typický charakter zrúcaniny.“[1] Pán Nešpor je úžasný autor. Niekto by to skrátil na veľmi priame vyjadrenie: babráci. Pán Nešpor v tom čase ešte nevidel k akej „dokonalosti“ bola dovedená obnova zrúcaniny v neďalekom Vígľaši. Dnes sa venujem Dobrej Nive, nebudem odbočovať.
O nedobrých vzťahoch tých hore a tých dolu
„Salutem Rychtar Dobronywsky wydym ze sy geden welky korhel, ktery na Panske Rozkazy zadny Pozor nema Protss gezly tych troch Ludy zytra nedowedyess giste 50 Palyc dostaness a 50 zlaty platyt Budess. Datum dje 3 Marti 1758.“[2] Malá ukážka z korešpondencie medzi Dobronivským hradným panstvom a dedinami k nemu prislúchajúcimi. Za vrúcnu, ústretovú, milú a láskyplnú sa určite označiť nedá. Ale je to slovenčina a zdá sa, že priamosť, prostotu, drzosť a sklony k vyhrážaniu sa, si pestujeme už dobrých pár storočí.
Dokonca ešte aj povesť o hrade hovorí o napätých väzbách vrchnosti a pracujúceho pospolitého slovenského národného ľudu. Poniže dnešného hradu, blízko cesty na Zvolen stával hrádok Verböciovcov. Keďže slovutný pán Štefan, hlava panstva, trávil viac času v Budíne ako doma, o jeho majetok sa staral mládenec menom Paľo. Dobre hospodáril, o majetok, aj o ľudí sa fajnovo postaral. Frajerku Rózku si medzi nimi našiel. Keď sa však pán Štefan domov vrátil, z toľkého utopického skoro socializmu, mu ostalo nevoľno. Paľa zavrel a určil deň, kedy ho na druhý breh života odpraví. Rózka, statočné dievča, pána uprosilo, aby jej dal úlohu, ktorá oslobodí Paľa z vezenia. Stalo sa. Do troch dní mala navŕšiť kopec vysoký, aby bol na stavbu hradu vhodný. Dva dni, dve noci, sa Rózka lopotila ako stavebný mechanizmus ovládaný umelou inteligenciou, ale neuspela. Keď tretiu noc od únavy vypla, prisnil sa jej sen. Do sna jej vtancovali víly, prisľúbili za jej dobrotu v minulosti pomoc. Keď Rózku prebudili prvé slnečné lúča, nad dedinou Podzámčok sa týčil kopec ako z učebnice o hradoch vystrihnutý. Štefan Paľa pustil z väzenia a príbeh mal dva šťastné konce. Na jednom bol novopostavený hrad, na druhom manželský zväzok.
Z histórie hradu
V roku 1306 sa, v historických listinách, po prvý krát objavuje stavba s názvon castrum de Dobronya. Predsunuté opevnenie Pustého hradu nad Zvolenom. V roku, v ktorom Jeho Kráľovská Výsosť Karol Róbert vycestoval urobiť poriadok s magistrom Demeterom a Dončom, zvolenským magnátom, ktorí odmietli uznať autoritu vladára z rodu Anjou. Archeologický výskum v rokoch 2013-2014 potvrdil, že hrad bude o málo starší, teda z konca 13. storočia.
V 15. storočí sa stal venným majetkom uhorských kráľovien, podobne ako výstavnejší Zvolenský zámok. Toto rozhodnutie má zaujímavú predohru. Vdovec Žigmund Luxemburský sa vo svojich tridsiatich siedmych rokoch rozhodol, že si upevní postavenie na uhorskom tróne svadbou s dcérou významného magnáta Hermana Cejlského. Sobáš z rozumu, nič neobvyklé. Ibaže Barbora, jeho budúca manželka, mala v čase sobášu trinásť rokov. Príbeh zachytila vo svoje knihe Barbora Cejlská, Daniela Dvořáková[3]. Žigmund jej nevenoval príliš veľa pozornosti, skôr hájil svoje záujmy v zahraničí. Dôsledky nedali na seba čakať, Barbora sa zaľúbila do iného a nevera sa stala verejným tajomstvom. Žigmund ju vytrestal vyhnanstvom do Oradey (Rumunsko). Netrvalo to dlho, manželia sa pomerili a v roku 1423 bola Barbora so svojím dvorom späť a darom dostala stredoslovenské banské mesta aj s okolitými panstvami.
Hrad zohral významnú úlohu na konci augusta 1583. Fiľakovský a sečiansky beg, veliteľ lénneho vojska Osmanskej ríše, sa ho pokúsil dobyť. Vďaka pomoci Juraja Barbariča, zvolenského kapitána, sa Dobronivské panstvo ubránilo a turecký útok odvrátilo.
Poslednými významnými vlastníkmi hradu sú Esterháziovci. Pavol, zakladateľ zvolenskej línie rodu, po dlhých, ale úspešných majetkových rokovaniach a vyplatení stotridsiatich tisíc zlatých do kráľovskej pokladnice, sa stal vlastníkom hradu. Hrad obnovil, opravil, opevnil. K jeho postupnému a pomerne rýchlemu zániku prišlo po roku 1805. Panstvo odkúpila kráľovská kancelária pre potreby banskej komory. Zlé rozhodnutie pre tento neveľký hrad.
Záver
Áno, dobrý zámer s obnovou hradu nevyšiel. Našťastie na malebnej polohe hradu nemohli poslanci obecného zastupiteľstva nič pobabrať. Torzo na kopci s nádherným výhľadmi do údolia cesty smerujúcej zo Zvolena na Krupinu, má niečo do seba. Je to pekné, tiché miesto, ktoré za návštevu stojí.
[1] Jaroslav Nešpor, Za tajomstva zrúcanín II, Gu100, 2006, str.39
[2] Ľudovít Janota, Slovenská hrady I, 1935, reprint Columbus 1996, str.195
[3] Daniela Dvořáková, Barbora Celjská, čierna kráľovná, vydavateľstvo Rak, 2013
