Lapidarium, v bašte č. VI. Je to ponuka ako v Dva v jednom. Navštívite časť legendárnej komárňanskej pevnosti, uvidíte archeologické nálezy z Leányvár-u, Dievčieho hradu v Iži. Teda z niekdajšieho rímskeho tábora Kelementia. Dnes zapísaného do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Pred návštevou by vás mohlo napadnúť, že takéto miesto bude okupované návštevníkmi ako obchodné domy počas Black Friday. Vôbec nie. Návštevníci sa tu trúsia ako meteorický roj Perzeíd na konci augusta. Občas. Zvláštne. Lapidárium je otvorené dva mesiace v roku (čo je tiež trochu čudné, ale pochopiteľné, prečo by mesto vytvorilo ponuku, keď nie dopyt). Myslím si, že to miesto treba navštíviť. Myslím si, že treba na to využiť tie dva mesiace, kedy sa to dá. Len treba dať pozor, či náhodu na návštevné dni nepripadol sviatok, lebo v také dni sa múzeum neotvára.
O Kelemantii v Iži, o mieste pôvodu kameňov
Údajne za vlády Marca Aurélia, cisára filozofa, autora nesmrteľného diela Hovory k sebe (v slovenčine kniha vyšla pod názvom Myšlienky k sebe), na tomto mieste postavili drevozemný tábor. Predpolie, teda predsunutú ochranu Brigetia, rímskeho mesta na maďarskom brehu Dunaja v dnešnej obci Szöny. Tábor zanikol následkom požiaru, ktorý mal spôsobiť germánsky útok. Kamenný kastel, z ktorého stavebný materiál bol použitý pri výstavbe dnešnej Komárňanskej pevnosti, postavili koncom 2. storočia. To datovanie je zaujímavé. Tábor bol postavený počas vlády cisára Commoda, ku ktorému rímske dejiny nie sú práve žičlivé. Ukončil vojnu s Germánmi a uzatvoril s nimi mier. Cisárom sa stal ako 19 ročný a podľa všetkého si dožičil bohatý sexuálny život. Krutosť, márnomyselnosť a svetské radovánky mu boli bližšie ako správa ríše. Zavraždený bol vďaka zrade svojej milenky. Ale Kelemantiu postavili počas jeho vlády a počas jeho vlády (vďaka mieru), Rím získal obidva dunajské brehy. Na prelome 4. a 5. storočia už plochu tábora obývali domáci Germáni, prisťahovalci a možno aj pár ľudí z pôvodného rímskeho vojska. Na konci 10. storočia, v blízkosti mohutnej stavby sa usídlili Slovania.
Tí, ktorí odkryli minulosť
Napriek tomu, že rímsky kastel poznali obyvatelia Komárna a priľahlých dediniek viac ako dôverne, skutočný výskum začal Ján Tóth-Kurucz, rodák z Iže, krátko po začiatku 20. storočia. Bohatý zdroj opracovaného stavebného kameňa prezradil svoj pôvod v zašlej sláve svetového Rímskeho impéria. Po pánovi Kuruczovi prišiel Jaroslav Böhm, Bedřich Svoboda, Mária Lamiová-Schmiedlová, Ján Rajtár. V júli 2020 sa rozbehol archeologický výskum zameraný na tok Dunaja a jeho vzťah k táboru. Archeologický ústav SAV, Katedra klasickej archeológie v Trnave a dokonca aj Poriečny oddiel Polície SR sa pokúsili nájsť riečny prístav rímskych lodí, ktoré zásobovali Kelemantiu. Miesto prístavu našli pravdepodobne zbytky dunajského mosta, ktorý postavili Rimania a spojnicu medzi Brigetiom a vojenským táborom. Prekvapenie, ktoré nikto nečakal.
Rímske umenie, čiže, čo za kamene sú v tom našom lapidáriu
Na Slovensku (určite aj však v Čechách a asi v celej Európe) sa za základ porozumenia dejín umenia považuje niekoľko zväzkové dielo José Pijoana Dejiny umenia. Výborné čítanie. Ibaže, ak si budete chcieť prečítať trochu „teórie“ o tom, čo je v Komárne vystavené, čaká vás malé prekvapenie. Druhý zväzok sa venuje antike a tam nájdete? Rímske umenie vo svojich začiatkoch a v období republiky, Rímske umenie za Augusta jeho nástupcov, Rímske umenie za Flaviovcov a Antoninovcov, Rímske provinčné a vojenské umenie. Posledná kapitola by mohla mnohé našepkať. Nenašepká. Dielo vzniklo v období Studenej vojny a súdruhovia súdruhom archeológom nedovolili príliš sa deliť o poznatky z výskumov. Preto som siahol po mojej obľúbenejšej učebnici kunsthistórie Príbeh umenia od E. H. Gombricha. „Pre Rimanov bolo typické, ž prevzali z gréckej architektúry, čo sa im páčilo a prispôsobili to vlastným potrebám. Rovnako postupovali vo všetkých druhoch umenia...Aj oni chceli verejne oznamovať svoje víťazstvá a rozpovedať príbeh o svojich ťaženiach. Napríklad Traján dal postaviť obrovský stĺp, na ktorom nechal vytesať obrazovú kroniku priebehu svojich vojen a víťazstiev v Dácii (dnes Rumunsko)...Hlavným cieľom nebola viac harmónia, krása alebo dramatický výraz. Rimania boli vecní a pramálo sa starali o módny luxus. Rímske metódy zobrazovania, ktorými sa oznamovali hrdinské činy rímskych vojakov, však preukázali veľkú službu náboženstvám, ktoré prišli do kontaktu s ich rozsiahlo ríšou...Niektoré dobové portréty, najmä zo štvrtého a z piateho storočia nášho letopočtu, ukazujú azda najzreteľnejšie, o čo sa títo umelci usilovali. Grékovi z čias Praxitela by sa tieto diela zdali hrubé a barbarské. Naozaj tie hlavy podľa hociktorých bežných štandardov nie sú krásne. Riman zvyknutý na presnú podobu portrétov, ako je napríklad Vespaziánova busta, by ich asi odmietol ako chabý remeselný výtvor. A navyše sa nám zdá, že postavy akoby mali vlastný život a veľmi intenzívny výraz, vytvorený ostrým vyznačením čŕt a starostlivosťou venovanou partiám okolo očí a vráskam na čele. Sú to portréty ľudí, ktoré boli svedkami vzostupu kresťanstva. Napokon ho prijali a to znamenalo koniec starovekého sveta.“[1] V Komárne môžete vidieť ako sa Rím odklonil od jemnosti gréckeho umenia, ako zdramatizoval a zreálnil ľudskú podobu, ale najmä, že to, čo mi poznáme ako staré antické báje a povesti (žiadalo by sa mi napísať staré grécke báje a povesti, ale tie Rím úspešne transformoval) sa premietlo veľmi významne do užitého umenia aj v provinciách Rímskej ríše. Pána Kolníka, špecialistu na pobyt Rimanov na Slovensku, spomínať ešte budem, už teraz však napíšem, že bol jeden z prvých, ktorí upozorňoval, že rímske umenie v provinciách čerpalo výtvarné námety z prostredia barbarov. Tak je možné najmä na náhrobných kameňoch a stélach z povodia Dunaja identifikovať germánske, ale aj keltské prvky výzdoby.
Nálezy s otáznikom
"Et tu, Brute?" ("Aj ty, Brutus?"). Podľa Shakespearovej divadelnej hry Julius Caesar, posledné slová cisára pred tým ako zomrel pobodaný dýkou jeho obľúbenca Brutusa. Ibaže divadlo je divadlo a politická vražda je trochu iná káva. Voľné spojenie so Slovenskom a rodinou Brutusovcov načrtol Titus Kolník, už veľmi, veľmi dávno. Možno aj pre toto rozprávanie je zaujímavé sa pozrieť na rímske pamiatky na Slovensku.
„Honosnými striebornými nádobami tohto typu (myslia sa strieborné tácne, pozn. aut.) sa v starovekom Ríme pýšili popredné patricijské rodiny. Dávali si na nich umelecky zobraziť slávne, často iba legendárne činy svojich predkov. Zvyčajne vyjadrovali postavenie, pôvod a zámožnosť majiteľa, ale mohli byť aj príležitostným darom významným a vplyvným osobnostiam. Nemožno vylúčiť, že honosný strieborný podnos z Krakovian-Stráží dali vyhotoviť nadšení prívrženci republiky niekedy v polovici 1. storočia pred n. l., v období jej ohrozenia Caesarovou snahou po diktatúre. Obdarovali ním Brutovcov, a tak im pripomenuli, že v záujme verejného blaha sa treba postaviť aj proti najbližším. Ako je známe, M.I. Brutus, i keď bol Caesarovým obľúbencom, stal sa vodcom sprisahancov proti nemu a 15. marca roku 44 neváhal ho zasiahnuť vražednou dýkou.
Je prirodzené, že otázku, či nádoba zo Stráží patrila kedysi Caesarovmu vrahovi, nikdy nebudeme môcť zodpovedať s úplnou istotou. Ale aj tak je jasné, že misa je dielom vynikajúcej umeleckej hodnoty a výnimočným dokladom rímskej histórie.“[2]
Hoci jedálenský servis v Komárne neuvidíte (spomínaný podnos vystavovalo Vlastivedné múzeum v Bojniciach, dnes asi SNM Bojnice) je to náznak toho, že dejiny Veľkého Ríma, nie sú len talianskymi dejinami.
Pred návštevou
Bašta VI. - Rímske lapidárium, súčasť Podunajského múzea v Komárne
Bašta VI.
Okružná cesta, 945 05 Komárno
tel.: 035 7710 066
Otváracie hodiny:
1. júl – 31. august: Ut-So 9.00 – 17.00 hod.
1. september – 30. jún: zatvorené
(od 1. septembra pre skupinové návštevy možnosť prehliadky
po predchádzajúcom požiadaní návštevy na tel.: 035 7731476)
[1] [1] E.H. Gombrich, Príbeh umenia, Ikar, 2017, str.121-131
[2] Titus Kolník, Skvosty Antiky na Slovensku, Tatran, 1979, str.54
