Jeden z tých kostolov, ktoré sa periodicky tešia veľkému záujmu. Po ošiali, keď o nich píše každý a všade, upadnú do zabudnutia. V čase koronakrízy boli kostol v Haluziciach a Haluzická tiesňava navštevované ako dobrý rockový open-air festival. Šťastné časy vysokého počtu návštevníkov pripomína nové parkovisko (dokonca s plateným parkovacím automatom) za chrbtom Obecného úradu v Haluziciach. Dnes priestor navodzuje pocit opusteného lomu, no milo prekvapí stánok s rýchlym občerstvením.
S Haluzickou tiesňavou vás zoznámi toľko informačných tabúľ, že získate prehľad o jej faune, flóre, obnove, význame, kráse, využití i ukončení využívania, akoby vám chceli prezradiť všetky jej tajomstvá skôr, než ich objavíte sami. Pravda je, že tiesňava nie je príliš veľká, no je zaujímavá a určite pekná. Pamätám si ju zarastenú ako džungľu v rovníkovej Afrike (rok 2004). Jej dnešná podoba je miliónkrát príťažlivejšia.
Z neznámej dávnej histórie
Niektoré pramene hovoria, že pôvodne to ani nebol kostol, ale hradisko. Toto tvrdenie je pravdepodobne príliš odvážne. Zaujímavé však je, že o tento opevnený kostolík prejavil záujem samotný Matúš Čák. Záujem v tomto prípade znamenal, že predmetná nehnuteľnosť prešla do jeho majetkového portfólia. Gabriel Czeizel (občas nesprávne uvádzaný aj ako Geizel) našiel niekedy v 19., prípadne začiatkom 20. storočia dokument z roku 1299, ktorý hovorí, že kráľovské vojsko dobylo späť od Pána Váhu a Tatier haluzický hrad.
Zastavím sa najskôr pri pánovi Czeizelovi. Biskup, pedagóg, historik, mecén. Takto ho predstavuje webová stránka Dominikánskeho knižného inštitútu. Ďalej uvádza:
„Základnú školu navštevoval v rodisku (asi v Nitre, pozn. Ľ. V.), potom študoval na gymnáziu v Prievidzi a Nitre, kde v seminári študoval filozofiu. Teológiu absolvoval v roku 1858 na univerzite v Pešti, 8. februára 1859 ho vysvätili za kňaza. Po vysviacke bol špirituálom, od roku 1860 profesorom histórie, neskôr fundamentálnej a dogmatickej teológie v nitrianskom seminári, súčasne od roku 1861 správcom Kostola Navštívenia Panny Márie. Od roku 1871 bol čestným kanonikom, v roku 1874 sídelným kanonikom a rektorom nitrianskeho seminára, titulárnym opátom, v roku 1901 pápežským prelátom, v roku 1906 veľprepoštom nitrianskej kapituly a v roku 1912 titulárnym biskupom duleinským.“[1]
Popri pedagogickej a pastoračnej činnosti sa venoval historickému bádaniu v oblasti regionálnych a cirkevných dejín. Ako mecén založil v roku 1896 základinu vo výške desaťtisíc zlatých na štipendiá pre žiakov z Nitrianskeho Pravna.
V roku 2004, keď som po prvýkrát písal o kostole v Haluziciach, som na poznámku o pánovi Czeizelovi, respektíve Geizelovi, ani len nenatrafil. Zaujímavé je, že nesprávny tvar jeho mena je uvedený aj v Ústrednom zozname pamiatkového fondu pri národnej kultúrnej pamiatke Kostol s areálom v Haluziciach.
Hrad či kostol?
V súčasnosti odpoveď na túto otázku nepoznáme. Listina z roku 1299 spomína, že kráľ získal späť haluzický hrad od Matúša Čáka použitím sily. Matúš sa narodil približne v roku 1260 a zomrel 18. marca 1321. Okolo roku 1299 bol ešte na vrchole moci a na území Slovenska sa rozťahoval ako neposlušný oligarcha s vlastnou predstavou o správe svojho léna. K sláve mu pomohla účasť na porážke Přemysla Otakara II. na Moravskom poli v roku 1278 a dobytie Prešporku (dnešnej Bratislavy) v roku 1291. Sympatie voči kráľovi Ondrejovi III. Benátskemu, ktorý ho štedro odmeňoval, sa však pomerne rýchlo vytratili. Jeho Veličenstvo kráľa tým rozčúlil tak, že po roku 1296 nariadilo proti Pánovi Váhu a Tatier trestnú výpravu. Neúspešne. Alebo len čiastočne úspešne, pretože vieme, že kráľovské vojsko získalo späť Haluzice. Z toho vyplýva, že tu musela stáť nejaká významná, strategicky dôležitá stavba.
Z dejín kostola
Historické pramene hovoria, že v roku 1240 v Bošáckej doline, neďaleko Nového Mesta nad Váhom, na okraji dnešnej obce Haluzice postavili románsky kostolík. Jeho súčasťou bol obranný múr so vstupnou vežou a strieľňami. Samotný kostol mal zvonicu a postupom rokov bol najskôr goticky a neskôr renesančne upravený.
Opevňovanie kostolov v časoch vrcholiaceho stredoveku nebolo ničím výnimočným. Často bývali jedinou pevnou stavbou v širokom okolí a okrem ochrany pred nepriateľským vojskom plnili aj úlohu útočiska pred povodňami alebo silnými búrkami. Občas poslúžili aj ako tržnica či miesto verejného zhromaždenia.
V 16. storočí kostol v západnej časti rozšírili, dokonca zbúrali a znovu postavili na tomto kkonci, príkostolný múr. Je možné, že stavebné úpravy vykonali protestanti, ktorí kostol získali v roku 1540. Českí a moravskí exulanti ho intenzívne využívali až do 17. storočia.
V 18. storočí bol kostol v zlom stave a na začiatku 19. storočia jeho používanie cirkevná vrchnosť zakázala. Tak sa začal jeho úpadok.
Aktivity v 20. storočí
Prvá väčšia rekonštrukcia zdevastovaného kostola prebehla v roku 1968 (v Ústrednom zozname pamiatkového fondu nájdete poznámku, že v roku 1970). Starostlivosť o areál kostola prevzali obyvatelia obce. Zaujímavé je, že v kostole, z ktorého sa zachovalo prakticky len torzo, sa z času na čas konajú bohoslužby. V roku 2002 sa tu zosobášil jeden mladý zaľúbený pár.
Domáci sa radi pochvália, že si dali vypracovať štúdiu, ktorá počíta s celkovou rekonštrukciou kostola, jeho zastrešením a osvetlením tak, aby bol dobre viditeľný z diaľnice tiahnúcej sa údolím rieky Váh. Tento plán sa však doposiaľ nezrealizoval.
Z kopca pri kostolíku je za dobrého počasia viditeľný hrad Beckov, Trenčiansky hrad a medzi ekoaktivistami neveľmi obľúbená jadrová elektráreň Jaslovské Bohunice.
Turistika v Bošáckej doline
Haluzice, ktoré ležia trochu bokom od hlavnej cesty prechádzajúcej celou Bošáckou dolinou, môžu byť pre návštevníka prvou zastávkou pri objavovaní zaujímavostí tejto časti Bielych Karpát.
V neďalekom Zemianskom Podhradí sa nachádza v Európe ojedinelý evanjelický kostol s elipsovitou apsidou. Rovnako v Zemianskom Podhradí stojí kaštieľ, ktorý patril rodine Ostrolúckych (Adela z ich rodu bola životnou láskou Ľudovíta Štúra), a za obcou sa nachádza jedno z najvýznamnejších archeologických nálezísk – hradisko z neskorej doby bronzovej (1250 – 751 pred n. l.).
Tí, ktorí budú pokračovať až do Novej Bošáce, majú možnosť prejsť časť hrebeňa Bielych Karpát od Lopeníka až po Veľkú Javorinu. A na začiatku Bošáckej doliny sa nachádza nový archeoskanzen. Ak idete na výlet s deťmi, nemali by ste ho obísť. Ako atrakcia je určený predovšetkým pre nich.
