Moravské pole v Rakúsku, Chorvátsky Grob na Slovensku, Uherské Hradište na území Českého kráľovstva. Geografia, občas akoby štátne hranice pomiešala. Z tých názvov ma Moravské pole lákalo ako Bermudský trojuholník UFO. Miesto, kde Habsburgovci vyleteli na scénu moci ako raketa na Silvestra. Železný a zlatý kráľ, Přemysl Otakar II., zaspieval svoju labutiu pieseň a za neveľmi jasných okolností prehral bitku a prišiel o život. To miesto je legendou ako belgické Waterloo, rumunský Világos (hoci nejde o miesto žiadnej bitky), alebo pláže v Normandii. Mierne zvlnená, príjemne zelená, veľmi úrodná krajina, v letnom období charakteristická vysokými teplotami. Mimochodom, nepríjemné teplo bolo údajne aj 26. augusta 1278, keď sa tu do seba pustili vojská českého kráľa a rakúskeho vojvodcu, v tom čase už nemeckého kráľa Rudolfa I. Habsburského. Po 745 rokoch a jednom dni od bitky, som sa šiel pozrieť aj ja na toto miesto.
Prečo hovoriť o Přemyslovi Otakarovi II.?
Najjednoduchšie dôvody majú blízko k bulvárnym správam. Přemysl Otakar (nebudem stále opakovať, že „druhý“, ale mám stále na mysli vnuka a nie dedka, teda toho „druhého“) sa po prvý krát ženil na hrade Hainburg. Presne na tom hrade, ktorý je od dnešnej Bratislavy vzdialený, čo by kameňom na tri a pol krát dohodil (asi 16 kilometrov).
Ako osemnásťročný bol nútený pojať za manželku Margarétu z rodu Andechs-Meranovcov. Pre toto rozprávanie si ju predstavíme ako českú kráľovnú, štajerskú a rakúsku vojvodkyňu Markétu Babenberskú, manželku Henricha VII. Luxemburského (prosím, nemýliť si ho s Henrichom VII, tudorovcom, anglickým kráľom). Ani v najbláznivejšom sne by nevestu nikto neoznačil za mladuchu. Od svojho manžela bola staršia o tridsaťdva rokov, čerstvá päťdesiatnička. Či bolo manželstvo „konzumované“, alebo nie, nie je úplne jasné. Přibík Pulkava z Radenínu, kronikár, spomína, že Markéta zo svojej neplodnosti obviňovala manžela. Tak ju požiadal, aby určila jednu zo svojich služobníc, s ktorou on bude viesť milostný život s cieľom splodiť deti. Vyvolenou sa stala Anežka, dcéra pána z Kuenringu, červenovláska, ktorá sa stala matkou štyroch Přemyslových detí. Problém teda nebol na manželovej strane. Manželstvo nemalo veľkú nádej na úspech. Neuspelo. Rozvod sa konal.
Takmer tridsiatnik, Přemysl Otakar, si 25. októbra 1261 v meste Prešporok (teda v dnešnej Bratislave !), vzal za manželku vychýrenú pätnásťročnú krásku Kunhutu, dcéru uhorského kráľa Bélu IV. Toto manželstvo bolo úspešné, spolu mali dve dcéry (prvá, Kunhuta, zasvätila život duchovnej kariére, druhá, Anežka, sa stala manželkou Rudolfa Habsburského) a syna Václava, pokračovateľa přemyslovského rodu.
Dlouhý stín na Moravském poli aneb Jen vítězům náleží pravda i čest
Názov som si požičal od Jiřího Bíleka[1]. Chcel som ním poukázať na to, akú dôležitosť naši českí bratia prikladajú historickej udalosti z územia dnešného Rakúska. Nie je sa ani veľmi čo čudovať. Přemysl Otakar bol vo svojej politike upevňovania a rozširovania Českého kráľovstva taký úspešný, že pri troche šťastia sa mohol stať aj nemeckým kráľom. Mohol, ale nestal. Nemecké kniežatá si dobre uvedomovali silu a schopnosti Přemysla. Aj hroziace nebezpečenstvo dominancie českého elementu v strednej Európe. Preto pri voľbe svojho panovníka (29. 9. 1273) dali prednosť „menej dominantnému“ Rudolfovi z Habichtsburgu. Mimochodom, v čase volieb mal 55 rokov, nepredpokladalo sa, že sa dožije ešte „mnohých šťastných rokov“.
Rudolf Habsburský nesplnil očakávanie nemeckej šľachty. Od nástupu na trón vystupoval veľmi priamo, rozhodne, takticky, určite nie ako ten slabší a manipulovateľnejší. Keďže si nechcel príliš pohnevať svojich rodných Nemcov, za spoločného nepriateľa označil českého kráľa, Přemysla Otakara. Spoločný nepriateľ je vždy dobrý spôsob ako zjednotiť „priateľov“ do bojovej koalície. Přemysla vyzval, aby ríšskej korune vrátil územia, ktorých sa násilím zmocnil. Keď to odmietol, Rudolf naňho uvalil kliatbu.
Možno by problém vyriešila pripravená bitka pri Viedni v roku 1274. Ibaže Přemysla podrazila česká šľachta, rod Vítkovcov, Boreš z Riesenburku a pár ďalších mocných. Od bitky musel upustiť a pristúpil na rozhodcovské konanie. Vzdal sa požadovaného územia, Čechy a Moravu získal ako léno a svojho syna Václava II., oženil s Rudolfovou dcérou, Gutou Habsburskou.
Tým sa vydláždila cesta k bitke, ktorá prišla o štyri roky neskôr. Úplne spokojný nebol totiž nikto.
Bitka na Moravskom poli (26. august 1278)
„Boj začal útokem Kumánů, jejichž šípy vyvolaly zmatek mezi koňmi „železných pánů“, jimž velel moravský zemský hejtman Milota z Dědic. Proto úder, který měl smést protivníka, nevyšel a těžké uherské jízdě se podařilo šiky na několika místech prolomit. Boj však zdaleka nebyl rozhodnut, protože do útoku vyrazil v čele druhého sledu Přemysl Otakar II. Nepřítel byl zatlačen a začal ustupovat. Rudolf vedl do útoku svůj třetí sled, ale málem přišel o život, když spadl z koně. Zachránil ho rytíř Walter z Ramswagenu.
Postup Přemyslova šiku byl sice zastaven, ale na rozdíl od Rudolfa měl český král v záloze, ještě třetí sled, zcela čerstvý a odpočatý. Tvořili ho Slezané a Poláci a jejich úder by podle všeho boj zvrátil v Přemyslův prospěch. Stalo se však něco, co bylo v rytířském boji neslýchané a nepřijatelné – Rudolf vyčlenil skupinu bojovníků vedenou Ulrychem z Kapellu a Konrádem ze Sommerau, která v rozhodné chvíli vpadla Čechům do týla (podlej iných pramenů do boku). Některí v tom vidí větší vyspělost německého vojenství, ale z hlediska rytířského boje šlo o porušení jeho tehdejších zásad. Jenže vítěze přece nikdy nikdo nesoudí, to je poraženým se smí beztrestně nasazovat psí hlava.“[2]
Hoci sa smrť Přemysla Otakara označuje za záhadnú, až tak veľa záhad okolo nej nie je. Nie je jasné, kto ho zabil a nebude ani úplná pravda, že ho prebodli oštepom a potom ho dobili 17 ranami. Pravda však je, že ho vyzliekli donaha, pretože jeho zbroj bola vzácna a drahá.
V decembri 1976 Emanuel Vlček preskúmal Přemyslove pozostatky. Konštatoval, že zomrel v dôsledku sečnej rany vedenej na čelo frontálnym útokom, pravdepodobne vo chvíli, keď kráľ ležal na zemi.
Pomník a hrad v obci Jedenspeigen
700 rokov po bitke, teda v roku 1978 medzi obcami Dürnkrut (Suché Kruty) a Jedenspeigen v Rakúsku (oblasť Weinviertel), vztýčili na pamiatku bitky menhir. Doslova. Krásny veľký kameň, na ktorého čelenej strane je vytesaný štylizovaný rytier a nápis oznamujúci, že toto je práve to miesto, kde sa v boji stretli Karol Habsburský a Ottokar von Böhmen. Vkusné, jasné, čitateľné. To spomínam preto, lebo v roku 2018 na rovnakom mieste pribudol malý pomníček hovoriaci: Zum gedenken der an der schlacht beteiligten ungarischen/kumanischen krieger (Na pamiatku maďarských/kumánskych bojovníkov zapojených do bitky). Nechcem hodnotiť kvality tohto pomníčku. Subjektívne ho vnímam ako nevhodný.
Ešte hrad v obci Jedenspeigen! V zámku sú archivované dokumenty vzťahujúce sa k Bitke na Moravskom poli. Samotný hrad postavili asi v roku 1192. V 15. storočí bol vyplienený a o sto rokov neskôr ho obnovili do dnešnej podoby. Od roku 1978 je v ňom expozícia venovaná bitke.
Po prvý krát som v muzeálnej expozícii nevidel nič pôvodné. A nevadilo mi to. Ak by sme uplatnili pohľad prostredníctvom nášho zákona o múzeách a galériách, tak by sme pre expozíciu nesmeli použiť výraz múzeum. Žiaden zbierkový predmet, žiaden predmet kultúrnej hodnoty, žiadny pôvodný nález. Opakujem, mne to nevadilo. Ani trochu. Mne sa to páčilo. Tá expozícia je konzistentná, má výpovednú hodnotu, nenudí, poučí, je dlhá presne na centimeter, aby nenudila, je fakt dobrá.
Hrad Jedenspeigen
Schlossplatz 1
Jedenspeigen, Rakúsko
Otvorené od 13. mája do 26. októbra 2023,
v sobotu od 12.00 hod. do 17.00 hod.
v nedeľu a vo sviatok od 10:00 hod. do 17:00 hod.
normálne vstupné 10.-eur
deti od 6 do 18 rokov 5.-eur
[1] Jiří Bílek, Hádanky naší minulosti 5, Knižní klub, 2005, str.233
[2] Jiří Bílek, Hádanky naší minulosti 5, Knižní klub, 2005, str.298
