Sochy z kameňa majú zvláštne kúzlo. Popierajú prírodnú zákonitosť. Kameň pevná matéria sa mení na zhmotnenú fotografiu. Kopíruje svaly, šaty, šperky, drapérie, ornamenty, vlny a vlnky na šatách, výraz tváre, pohyb nôh a rúk, napätie aj uvoľnenie. Mágia, skutočná, mágia pevnej hmoty. Sochári, ktorí nesochajú z kameňa, ale ako Medúza do kameňa zaklínajú. Nechajte sa tým unášať a ste vo svete, kde dnes znamenalo pred viac ako dvetisíc rokmi.
Efez je v prvom rade Artemidin chrám. Tretí div antického sveta zo zoznamu Filóna Byzantského. Chrám, ktorí dokončili po 120 rokoch výstavby, niekedy ku koncu 5. stor. pr. Kr., Paiónosom Efezským a Démétriosom (mimochodom bývalým chrámovým otrokom). Mal výšku 25 metrov a na vrchole chrámu bolo umiestnené mramorové súsošie Artemidy s lukom a jeleňom uprostred družiny nýmf. Na rohoch strechy boli štyri mramorové býky v nadživotnej veľkosti. S býkmi sa stretnete aj v múzeu Ephesos. Posvätné zviera je posvätné zviera, koniec koncov aj Zeus sa premenil na býka, keď sa rozhodol pomilovať s Európou.
Zničenie Artemidinho chrámu
Herostratos, Grék neznámeho pôvodu, založil požiar Artemidinho chrámu v Efeze (na maloazijskom pobreží, severne od rieky Maiandros), pravdepodobne v tú istú noc, keď sa narodil Alexander Veľký. Podpaľač sa k svojmu zločinu priznal a ako motív uviedol, že sa chcel stať slávnym. Chcel, ako znela jeho výpoveď na škripci, týmto činom upriamiť na seba pozornosť. Preto sa obyvatelia Efezu, rozhorčení jeho činom uzniesli, že už nikdy nevyslovia jeho meno (a to ešte nikto nehovoril o lordovi Voldemortovi, ktorého meno, sa tiež nevyslovuje...pozn. autora) a Artemision znova vybudovali. Efezský Artemidin chrám, vybudovaný v 6. stor. pre Kr., bol jedným zo siedmich divov sveta a poskytoval prístrešie soche gréckej bohyne lovu Artemis. Bola dcérou Dia a Léty a pre Grékov predstavovala symbol plodnosti. Pôvodne bola predovšetkým panenskou bohyňou s lukom a šípmi, panujúcou nad divou zverou. Jej veľmi rozšírený kult nesie stopy orientálneho kultu Veľkej matky. Chrám široký asi 55 m a dlhý 115 m podopieralo 127 stĺpov. Mal dvojitú vonkajšiu kolonádu. Stĺpy postavené v iónskom slohu, 18 m vysoké, boli z väčšej časti darom lýdskeho kráľa Kroisa. Staviteľmi tohto divu sveta boli Kréťania Chersifron a Metagenes s Teodorosom z ostrova Samos. Na výstavbe chrámu, ktorý bol postavený na starom kultovom mieste, sa zúčastnili remeselníci z celej Malej Ázie.[1]
Rakúsko – Uhorská monarchia v Efeze
Mal by som písať o Rakúskej monarchii v Efeze. Ibaže od roku 1867 už bola monarchia taká dvojjediná. Otto Benndorf, profesor pražskej univerzity a od roku 1877 vedúci katedry archeológie na viedenskej univerzite, dostal v roku 1896 zelenú na začatie expedície v Efeze. Pridali sa k nemu ešte Rudolf Heberdey a nemecký inžinier Karl Humann, aby spoločne organizovali výskum v oblasti Lýsimachovho „Nového mesta“. Hoci neboli úspešní v pátraní po umeleckej výzdobe Artemidinho chrámu, prišli s mnohými viac ako zaujímavými nálezmi, ktoré doplnili expedície z rokov 1898 až 1913. Očistené a zreštaurované nálezy si rýchlo našli cestu do novootvoreného múzea Ephesos.
Iba na okraj sa sluší spomenúť, že prvý, ktorý sa pustil do boja s močiarmi a páchnucou krajinou, aby Efes predstavil svetu ako významnú archeologickú lokalitu, bol John Turtle Wood. Anglický inžinier, ktorý v roku 1863 dostal peniaze, priestor a čas, aby Artemidin chrán „v údolí pod Pinom, pri háji bohyne“ našiel. 31. 12. 1869 narazil na schody. Na mramorové schody, ktoré patrili k terase Artemidinho chrámu.[2]
Efezské vraždenie v Rímskych dejinách, čiže večera v Efeze
Historik Theodor Mommsen (1817-1903) vo svojich Rímskych dejinách spomína na pontského kráľa Mitradatesa VI., ktorý vyzval obyvateľov Malej Ázie k vraždeniu Rimanov a Italikov (okolo r. 100 pred Kr.):
„Kráľ Mitradates vydal z Efezu príkaz všetkým svojím miestodržiteľom v mestách, aby v jeden a ten istý deň zabili všetkých tam sa nachádzajúcich Italikov, slobodných aj neslobodných, bez rozdielu pohlavia a veku, pod hrozbou ťažkého trestu zakázal pomíhať odsúdeným pri ich záchrane. Mŕtvoly zabitých sa mali hodiť napospas vtákom, ich majetok sa mal zabrať, polovicu z neho mali dostať vrahovia a druhú polovicu kráľ.
Tieto rozkazy boli s výnimkou niekoľkých oblastí, - napríklad ostrova Kos – vykonané presne a osemdesiattisíc (podľa iných správ stopäťdesiattisíc) ak nie nevinných, tak určil bezbranných mužov, žien a detí bolo v Malej Ázii za jeden deň chladnokrvne pozabíjaných. Strašný masaker, pri ktorom vrahovia mali príležitosť zbaviť sa dlhov a preukázať tak ochotu robiť aziatských dránov, pripravených na každú katovskú službu pre vladára, rovnako ako prejaviť relatívne oprávnenú túžbu po pomste. Politicky nielenže nemalo toto opatrenie nijaký rozumný zmysel, ale dokonca bolo škodlivé tým, že na jednej strane donútilo senát, - ak bol ešte vôbec schopný konať – na energické vedenie vojny a na druhej strane sa masaker netýkal iba Rimanov, ale rovnako aj kráľových prirodzených spojencov, nerímskych Italikov. Tento rozkaz na vraždenie v Efeze nie je teda ničím iným, iba bezúčelným aktom zversky slepej pomsty, ktorá dostáva falošný nádych veľkoleposti len pre obrovský rozsah tohto aziatského absolutizmu. Sebavedomie kráľa tým však stúplo, lebo vojnu začal zo zúfalstva, ale neočakávane ľahké víťazstvoi a neúčať obávaného Sullu ho privádzajú k najpyšnejším nádejam. Zariaďuje sa v Prednej Ázii ako doma.“[3]
Múzeum Ephesos dnes
Ephesos je súčasťou Kunsthistorisches museum Viedeň. Výhradne organizačne. To znamená, že nesídlia v rovnakej budove. Ephesos je v Neue Burg na námestí Heldenplatz (čo je v samotnom centre mesta). Zbierka obsadila dve poschodia paláca, smelo ju teda možno označiť za skromnú. Vôbec to neznamená chudobnú. Je očarujúca ak si ju spojíte s vedomosťami o Efeze, informáciami o historických udalostiach a ak viete, že Efez je jeden zo šiestich zaniknutých divov sveta. V tej chvíli bude mať pre vás návšteva tohto múzea to správne čaro.
[1] Kronika ľudstva, Bodo Harenber, Fortina Print, Bratislava 2001, str.127
[2] Odporúčanie pre tých, ktorí chcú vedieť viac o výskumoch v Efeze ako aj o Artemidinom chráme: Vojtech Zamarovský, Za siedmimi divmi sveta (počet vydaní je vysoký, ja používam Mladé letá, 1985)
[3] Kronika ľudstva, Bodo Harenber, Fortina Print, Bratislava 2001, str.159
