Naši českí susedia majú kouzelný realizmus. Pekné slovné spojenie označujúce jeden umelecký smer. My máme magický realizmus (ak si myslíte, že na Slovensku ho nemáme, spomeňte si na Jarošovu Tisícročnú včelu). Myslím, že ten malý rozdiel medzi kúzelným a magickým je rozhodujúci. Sme trochu lepší v uchopení reality, ktorá sa vymyká každodennosti. Prestupuje hranice legiend a bájí, kúziel a čarovných energií, bohov a fantastických tvorov, hrdinov a ich komparzistov v epických príbehoch. Svet snov, archetypov, pravdivých príbehov v neuveriteľných reáliách. Nie však, rozprávok. Nie je to ani surrealistický svet v králičej nore. Nie je to svet kúzelný, je to svet magický.
Magický realizmus
Magického realizmu som sa vždy držal ako priateľkinej ruky. Možno to začalo Borisom Valejom, Rafałom Olbińskim, Friedou Harris, Heinrichom Füsslim, neviem. Koniec koncov kunsthistorici by ma asi zrušili s tým ako si pletiem autorov a ich tvorbu. Oni ich možno zaradia úplne inde. Nevadí. Vymedzenie magického, fantastického, kúzelného realizmu v umenovednej literatúre, len tak ľahko nenájdete. Fantaskní malířství – pojem fantaskného umění, ktorého sa užívá v umělecké literatuře teprve v posledním desetiletí, není přesně vymezen. Zahrnujeme-li pod toto označení tvorbu, na jejímž vzniku se uplatňuje v maximální míře fantazie (obrazotvornost, imaginace), která využívá významových prostředků ke koncentrovanému útoku na divákovu představivost, pak fantaskní umění je protipólem realismu, stejně jako klasicizmus, ale zato souběžne s romantismem, k jehož krajním výběžkům vlastně patří. Proto se fantaskní umění rozvíjelo všude tam, kde šlo o uplatnění nespoutané imaginace, jež sloužila magii, náboženské mystice, podvědomí, vizionářství, halucinacím a snům. K fantasknímu umění má sklon tvorba primitivů (prehistorických i dnešních naivních umělců), dětská kresba, umění Orientu, středověké umění, manýrismus, romantismus, expresionismus, symbolismus a surrealismus. Ve středověkém malířství, soustředěném na náboženskou tématiku, se fantaskní motivy uplatnily v námětech Posledního soudu, Pekla nebo Pokušení sv. Antonína. Prvním klasikem fantaskního malířství je H. Bosch, v jehož díle středověká monstróznot a bizarnost nabýva podoby novodobého kosmického symbolismu. Na Bosche a M. Grünewalda navázali ve 20. století surrealisté, kteří ke svým předchůdcům počítali mimo jiné G. Arcimbolda, D. Monsùa, G. Bracelliho, které dnes považujeme spíše za fantaskní umělce. Do kategorie fantaskního malířství se někdy řadí i některá díla Leonarda da Vinci, A. Dürera, P.Brueghela st., El Greca, J.B. Piranesiho., F. Goyi, W. Blakea, H. Füssliho aj.[1]
Fuchs z Viedne
Fuchsov syn Emanuel po smrti otca prezradil: „Môj otec obhajoval znovuzavedenie monarchie, pretože si myslel, že je to lepšia forma vlády.“ To krátke vyjadrenie je posolstvom o celej Fuchsovej existencii. Svojím životom, svojou tvorbou, akoby nepatril do druhej polovice 20. storočia, do obdobia, v ktorom vytvoril veľkú časť svojich diel.
Jediné dieťa Maximiliána a Leopoldine Fuchsovcov, Ernst, sa narodil 13. februára 1930 vo Viedni. Nespochybniteľný výtvarný talent si vybrúsil na viacerých výtvarných školách a od konca 2. sv. vojny sa stal spoločensky široko angažovaným organizátorom umeleckých združení. Spoluzakladal Viedenskú školu fantastického realizmu, Art-Club, Hundsgruppe, Pintorarium. V tvorbe všetkých skupín rezonuje čosi ako surrealizmus, náboženská a ezoterická symbolika, najmä však sloboda tvorby. Výrazný príklon členov združení k naturalizmu, ich vyčleňuje z hlavného prúdu svetovej tvorby. Tá inklinovala k abstrakcii (nikdy som jej príliš neporozumel). Spomínať mená, s ktorými Fuchs spolupracoval, má význam pre tých, ktorí výtvarné umenie vnímajú ako „vrchol všetkých vrcholov“, ja sa tomu vyhnem. Spomeniem len učiteľa Alberta Parisa Gütersloha. Svojich žiakov (z ktorých mnohí sa združili do Wiener Schule des Phantastischen Realismus) viedol k pochopeniu realistickej maľby podľa vzoru flámskych umelcov. Najmä Jan van Eycka. Možno preto ich tvorba nesie nezameniteľný znak dokonalej remeselnej zručnosti.
V Paríži, v Izraeli a späť vo Viedni
Dekádu 50.-tych rokov 20. storočia prežil v Paríži. Opakovane cestoval do Spojených štátov, do Izraela, študoval alchymistickú symboliku, čítal Junga a kázne Majstra Eckharta. V roku 1957 vstúpil do opátstva Dormition (Opátstvo Zosnutia Panny Marie) na vrchu Sion v Jeruzaleme. Vytvoril preň monumentálnu Poslednú večeru a venoval sa tvorbe malých obrazov s náboženskými témami, ako napríklad Mojžiš a Horiaci ker.
Do Viedne sa vrátil v roku 1961. Inšpirovaný čímsi ako vnuknutie, nazval ho verschollener Stil (Skrytý prvočíselný štýl), napísal knihu Architectura Caelestis: Die Bilder des verschollenen Stils (Architectura Caelestis: Obrazy strateného štýlu). O obsahu knihy sa mi nepodarilo zistiť bližšie informácie a ani v múzeu som ju nezaregistroval. O jedenásť rokov neskôr získal schátranú vilu Otta Wagnera v Hütteldorfe (mestská časť Viedne). Čiastočne ju zreštauroval a veľmi výrazne upravil podľa vlastných predstáv. Vila bola v roku 1988 slávnostne otvorená ako Múzeum Ernsta Fuchsa.
Od roku 1970 Fuchs pracuje na mnohých sochárskych projektoch. Jedným z nich je Kráľovná Ester (vysoká 2,63 m z roku 1972), dominuje vchodu do múzea a je tiež umiestnená na kryte chladiča Cadillacu pri vchode do Dalího múzea vo Figueres v Katalánsku v Španielsku.
V roku 2023 bolo Fuchsovo dielo predstavené aj na Slovensku. V Rosenfeldovom paláci v Žiline sa konala výstava jeho diel zo zbierok pani Rozálie Szemzöovej.
Fuchsova živočíšnosť
Sexizmus, číry ako vodka s vodou z ľadovca. Nekorektný sexizmus žien s bujným poprsím, ohromným pozadím, maskulínnymi mužmi, sýtymi farbami ako nasýtená túžba. Všetko mäkké, trochu frivolné, miesto kde splynutie dvoch pohlaví je najvyššia prirodzenosť. To je Fuchsov svet. To je jeho svetonázor. Môžete ho prijať. Môžete ho odmietnuť. Môžete si povedať, že vyjadril čosi úplne iné. On si žil svoj vesmír. Myslím si, že naše názory na jeho tvorbu mu boli (a ak ich číta aj na druhom svete, stále mu sú) ukradnuté. Obrazy, sochy, plastiky predával. Bol úspešný. Svojím štýlom, svojou originalitou.
Mimochodom, Ernst Fuchs je otcom 16 detí.
Zomrel 9. novembra 2015 vo veku 85 rokov vo viedenskej nemocnici Sophienspital.
Do múzea
Neviem, či je Múzeum Ernsta Fuchsa vo Viedni viac múzeom, alebo galériou. Každá miestnosť je umelecký počin. O to viac, ako som to už spomínal, že Fuchs patril do skupiny autorov, ktorých remeselné nadanie je darom z Nebies. Ak ste v Barcelone navštívili Park Güell, neubránite sa pocitu, že toto je jeho menší viedenský brat. Skôr nie je. Tam kde Gaudí čerpal námety z prírody, Fuchs sype ako z rukáva odkazy na pohanskú mystiku. Rád by som napísal „slovanské pohanské božstvá“, ibaže to je skôr autorova hra s nami. On niečo stvárnil a my si to interpretujeme podľa toho, čo je nám blízke. Vila aj záhrada sú kabinet plný zážitkov.
Aktuálne informácie:
https://www.ernstfuchs-zentrum.com/
Otváracie hodiny Múzea Ernsta Fuchsa :
Utorok až nedeľa: 10:00 – 16:00.
Otváracie hodiny platia aj počas štátnych sviatkov.
Múzeum Ernsta Fuchsa
Viedeň
Vstupné: 14 € (dospelí), 9 € (študenti, seniori)
Vienna City Card: 10 €
Wien Club: 11 € (dospelí), 7 € (študenti, seniori)
Vstup zdarma s NÖ-Card a Kulturpass.
[1] B. Mráz, M. Mrázová, Encyklopedie světového malířství, Academie Praha 1988, str.172
