Pancierový vlak vo Zvolene

Armáda a železnica. Je až neuveriteľné, ako rýchlo k sebe našli cestu.

Písmo: A^- | A⁺

Stiesnený priestor, hluk, prach, spotené postavy, smrad pušného prachu, oleja, dymu voňajúceho uhlím, rachot dela, staccato guľometu, výstrely pušiek a zvonka doliehajúce zvuky výbuchov, ktorých cieľom je zbaviť vás života. Za každú cenu. Takto to mohlo vyzerať vo vnútri pancierového vlaku v bojovom nasadení. Neviem si predstaviť, ako sa to dá prežiť. Neviem si predstaviť silu, ktorá potlačí pud sebazáchovy a nedovolí človeku utiecť. Neviem, čo dokázalo tých ľudí udržať vo vnútri, bojovať, brániť sa a útočiť. Vedieme vojny, čo je svet svetom, čudujeme sa, že to nevieme zastaviť, čudujeme sa, že znova a znova niekto zdvihne tú zbraň, oblečie sa do mundúru a postaví sa na palebnú čiaru.

Vo Zvolene pri stanici taký vlak máme. Nie je veľký, nie je malý, je opancierovaný, vo svojich útrobách ukrýva dva tanky, parnú lokomotívu a je ukážkou toho, že zvládnuť bojové nasadenie v takomto monštre je rande so smrťou.

Zvolen (zdroj: Ľ. Vodička)

Trochu hlbšie v histórii

Armáda a železnica. Je až neuveriteľné, ako rýchlo k sebe našli cestu. Ako Kremienok ku Chocholúšikovi, Mulder ku Scullyovej, či jahody ku šľahačke. Nápad presúvať vojenský materiál po železnici otestovala ako prvá pruská armáda v roku 1846. Osvedčilo sa. Železničný personál zhierarchizovali podľa vojenskej organizačnej schémy a o necelých dvadsať rokov neskôr dokázali logisticky lepšie podporiť svoju armádu vo vojne proti Dánsku a v roku 1866 proti Rakúsku. Vyhrali. Koniec koncov jedna z posledných bitiek Prusko – Rakúskej vojny sa odohrala v blízkosti Kamzíka, kopca týčiaceho sa nad dnešnou Bratislavou.

Zvolen (zdroj: Ľ. Vodička)

To bola vnútorná štruktúra ľudských zdrojov. Ibaže už vojna Severu proti Juhu (Americká občianske vojna v USA v rokoch 1861 – 1865) otestovala potenciál železničnej dopravy ako bojového prostriedku. Plošinové vagóny obložené vrecami s pieskom, tlačené mierne „opancierovanými“ lokomotívami, poskytli čosi, ako pohyblivý strelecký post – prapredka neskorších skutočných pancierových vlakov. A tých sa objavilo už na začiatku 1. svetovej vojny možno viac, akoby sme čakali.

Rakúsko-Uhorská armáda prišla ako prvá, napríklad s kompozitným (viacvrstvovým z rozdielnych materiálov) pancierovaním a tzv. zadýmovacím zariadením pre pechotné vagóny MAV 377, ktoré mixovalo paru a dym do nepriehľadného oblaku dovoľujúcemu vlaku zmiznúť z bojiska. Panzerzug II a III prešli po skončení Veľkej vojny do stavu Československej armády a nasadili ich proti Maďarskej republike v roku 1919 v súvislosti s vyjasňovaním si línie štátnej hranice na juhu Slovenska.

Zvolen (zdroj: Ľ. Vodička)

Za prvé československé obrnené vlaky sú označované Orlík a Úderník našich légií pohybujúcich sa po Transibírskej magistrále.

Pancierový vlak, čože je to za stroj?

Najlepšie bude vysvetliť si to priamo na súprave, ktorú dnes možno vidieť vo Zvolene.

Čelo tvoril delový vozeň s rakúsko-uhorským 8 cm poľným kanónom vz. 05. Tu bolo stanovisko veliteľa pancierového vlaku, ktorý sledoval bojisko cez periskop umiestnený tak, aby presahoval strechu vozňa v pozorovacej kupole. Opancierovanie tohto vagóna je ukážka dobrej remeselnej práce. Nedostatok vhodného pancierového plechu vo zvolenských opravovniach vyriešili použitím kotlového plechu. Dovnútra vozňa postavili z drevených hranolov a fošní vnútornú krabicu vzdialenú od vonkajších fošňových stien 15 centimetrov. Fúgu medzi stenami vyplnili kamenným štrkom a vonkajšiu stenu vozňa pokryli 10 mm kotlovým plechom. To je technológia kompozitného panciera, ktorý využila už rakúsko-uhorská armáda.

Zvolen (zdroj: Ľ. Vodička)

Druhý vagón súpravy tvorí tankový vozeň. Alebo ak chcete škodovácky tank LT-35 pribitý k podlahe dvojnápravového plošinového vozňa pomocou drevených klinov. Ukážka excelentnej práce a dokonalej inovácie. Až po úroveň delovej veže pripevnili oceľové pláty a interiér tanku vykuchali tak dôkladne, že všetko uvoľnený priestor mohla obsadiť delová munícia. Mimochodom, tanky boli doslova ukradnuté z martinských kasární v noci z 12. na 13. septembra 1944. Tesne pred tým ako tieto obsadila nemecká armáda. Pôvodne bol vozeň doplnený ešte protilietadlovými guľometmi.

Pohon súpravy zabezpečovala lokomotíva radu 320, v poradí tretí voz, ktorý zabezpečili oceľovými plátmi, v exponovaných častiach (steny kabíny, dvierka a priezory), zdvojenými. Inštaláciou oceľových plátov bolo zavrhnuté pôvodné riešenie, s ktorým armáda počítala. To spočívalo vo vhodnom umiestnení vriec s pieskom a vertikálne zavesených reťaziach. Inžinier Weinberger, ktorý prestavbu riadil, asi správne odhadol, že piesok a reťaze nie sú najšťastnejšie riešenie. Problémom ostala nie úplne doriešená ochrana prednej časti kotla (dymník s komínom) pre jeho komplikované tvarovanie. Dôslednej ochrany sa dočkal až tretí povstalecký vlak.

Lokomotívu nasledoval druhý tankový vozeň doplnený o dodatočnú zásobu uhlia.

Na konci sa nachádzal guľometný vozeň vyzbrojený piatimi ťažkými guľometmi v strieľňach s posuvnými krytmi. Po dva guľomety strieľali do strán a jeden dozadu.

Zvolen (zdroj: Ľ. Vodička)

Na vystavenej súprave už nie je „tykadlový“ plošinový vozeň. K súprave bol pripojený štvormetrovou tyčou. Jeho úlohou bolo iniciovať explóziu míny, ak by sa táto nachádzala na trati. Na tomto vozni boli naložené náhradné koľajnice a náradie potrebné k oprave trate.

Posádka sa skladala zo 70 až 75 chlapov, väčšia časť boli vojaci obsluhujúci zbrane a menšia časť mobilizovaní železničiari starajúci sa o chod samotného vlaku.

Tri vlaky v Slovenskom národnom povstaní

V povstaleckej armáde sa v roku 1944 objavili tri pancierové vlaky: Štefánik (mimochodom reštaurovaný a napríklad v roku 2013 predvádzaný v Múzeu dopravy v Bratislave), Hurban a Masaryk.

Impulz k ich stavbe dal plk. Štefan Čányi 4. septembra 1944. Základným metodickým dokumentom bol predpis československej armády o stavbe improvizovaných obrnených vlakov.

Na začiatku októbra 1944 sa do bojov zapojil ako prvý vlak Štefánik. Pri Starej Kremničke podporil protiútok smerujúci proti nemeckej armáde postupujúcej od Sv. Kríža nad Hronom k Zvolenu. V rámci ústupu povstaleckých vojsk do hôr, na konci októbra 1944, zabezpečoval odsun vlakov zo Zvolena. Vlak zničila posádka vlaku v Uľanke (dnes časť Banskej Bystrice).

Zvolen (zdroj: Ľ. Vodička)

Druhým dokončeným bol Hurban. Skúšobnú jazdu s ostrými streľbami zrealizovali na trati Zvolen–Krupina. Krátko na to ho nasadili na trať Hronská Dúbrava-Žiar nad Hronom. Úspešne sa podieľal na obrane obce Čremošné dňa 4. 10. 1944, kedy spolu s letcami z tunajších povstaleckých letísk odvrátili nepriateľský útok. Výrazný úspech jeho posádka zaznamenala ešte 23. 10. 1944 v bojoch pri Heľpe. Po potlačení povstania kryl ústup povstaleckých jednotiek v smere Brezno - Banská Bystrica, presunul sa k Harmancu a tu ho posádka odstavila do tunela, kde bol znehodnotený.

Posledným nasadeným bol Masaryk. Koncom októbra 1944 pomáhal spolu s Hurbanom na trati Brezno – Červená Skala. Pri protiútoku na Červenú Skalu (dnes súčasť obce Šumiac) 21. októbra 1944 bola lokomotíva vážne poškodená. Zachytila priame delostrelecké zásahy. Súprava nebola opravená. Ako v predchádzajúcich prípadoch, vlak znehodnotili, zbrane demontovali a posádka sa presunula do hôr.

Zvolen (zdroj: Ľ. Vodička)

Iný pohľad na povstanie

„Dnes 70-ročný Žilinčan Ladislav Ťažký spomína na koniec vojny ťažko. V máji 1945 mu v dedinke Divina neďaleko Žiliny partizáni zabili otca, ktorý sa krátko predtým vrátil z Nemecka z väzenia.

Alkohol a nevraživosť spôsobili, že v priebehu pár dní prišlo o život asi 15 ľudí. Za rabovaním, znásilňovaním a vraždami stálo asi 200-členné partizánske komando, ktoré prišlo pomstiť mŕtvych kamarátov. Keď si do Diviny prišla skupina partizánov pre „výpalné“, postavila sa im miestna milicionárska domobrana. Partizáni predtým zabili krčmára, nemal im čo naliať a rabovali. Skupiny sa dostali do konfliktu, domobrana dvoch partizánov zastrelila, ostatných zadržali.“[1]

Glorifikujeme Slovenské národné povstanie. V poriadku. Hovoríme však celú pravdu?