Mlyn v Kolárove, slovenský unikát. Bezpochyby. Jediný plávajúci mlyn na Slovensku. Jediný vodný mlyn na rieke Váh. V jeho areály poľnohospodársky skanzen. Čo je unikátne v areály mlynu? Neporiadok. Chaos. Zanedbaná údržba. Trochu ako časový tunel do 70., 80.-tych rokov 20. storočia. Ešte aj obsluha v krčme pri mlyne zodpovedala spomienkam. Slečna s ochotou molekuly pri teplote absolútnej nuly ma informovala, že prehliadky mlyna sa konajú každú celú hodinu. Pre lepšiu predstavu, slečna sedela na barovej stoličke, počas nášho dialógu venovala 98 percent pozornosti svojmu smartfónu a bezpečne na mne spoznala, že môj šok zabráni spraviť tržbu v jej prevádzke. To bola moja chyba. V tej drevom obloženej stavbe sa na mňa valili spomienky ako mokrý sneh zo strechy. Vzduch v prevádzke bol presýtený cigaretovým dymom ako v krčmách na bratislavskom Štrkovci, kam sme občas zašli na kofolu. V časoch nefajčiarskych kaviarní a pohostinstiev, náročná nostalgia. Uvedomujem si, že informáciu o možnosti „vidieť mlyn zvnútra“ som si mohol prečítať na zatvorenom mostíku vedúcom na mlyn. Neprečítal som si, moja chyba. Ibaže aj keby som si prečítal, nevedel by som spracovať dve veci: bolo asi 17 minút po 13. hodine a v mlyne už nikto nebol. Buď teda o 13.00 hod. sa neobjavili žiadni návštevníci, alebo prehliadka plávajúceho mlyna býva blesková. Počas môjho pátrania prečo je mlyn zatvorený sa objavilo cca do 15 návštevníkov, ktorí vyzerali byť rovnako zaskočení, ako my, z toho, že mlyn zvnútra asi neuvidia. Návštevnosť vysoká, vstup obmedzený. Mne to hlava nebrala. Z návštevy mal najväčšiu radosť náš pes. Vykúpal sa v ramene Váhu, na ktorom je mlyn zakotvený, s údivom pozeral na psa, ktorý naňho z toho mlyna štekal a dosýta sa prebehol po zanedbaných zákutiach poľnohospodárskeho dvora.
O plávajúcich mlynoch trochu všeobecne
Do druhej polovice 18. storočia by ste na našich väčších riekach (najmä na Dunaji a na Váhu) mohli vidieť plávajúce osady. Drevené plávajúce mlyny zakotvené pri brehu rieky ako bobule na hrozne. Doslova. Prvý zakotvený mlyn, najvyššie položený, bol blízko brehu. Druhý po prúde toku bol odsunutý od brehu o trochu viac, aby jeho mlynské koleso mohlo zachytiť prúd vody. Tretí už bol odsunutý od brehu ešte o trochu viac, štvrtý ešte o trochu viac a ten posledný bol prakticky v strede toku. Neveľmi intenzívnej lodnej doprave to nebolo na prekážku. Ibaže s nástupom osvietenstva, rozumej v čase zintenzívnenia manufaktúrnej výroby, rozšírenia obchodu, regulácie vodných tokov, výstavby vodných diel, v čase hľadania nových obchodných ciest sa stali riečne toky dôležitými komunikačnými trasami. Obchodné lode preferovanými dopravnými prostriedkami, ktorým „hrozná“ mlynov začali zavadzať. V roku 1772 cisárovná Mária Terézia vydala patent. Zákonné rozhodnutie, ktorým zakázala kotvenie mlynov pomocou pilierov vbitých do dna rieky. Mlyny mohli kotviť výhradne pomocou kotiev na reťaziach. Tým sa stali mobilnými, zraniteľnejšími pre návaly vody a pracnejšími pre prevádzku na veľkých riekach. Najjednoduchšie riešenie bolo presťahovať ich do koryta Malého Dunaja a premeniť ich na pevné stavby. Stalo sa. Napriek tomu ostal jeden zachovaný a v roku 1965 ho previezli do Múzea slovenskej dediny v Martine.
Plávajúci unikát v Kolárove
Vodný mlyn v Kolárove je zväčšenou kópiou pôvodného mlynu, ktorý rešpektuje všetky pôvodné vecné a funkčné systémy. Keď som v roku 2003 po prvý krát písal o mlyne v Kolárove, mal som informáciu, že ide o prebudovaný a upravený mlyn z Martina. Nebolo to tak.
V druhej polovici 70.-tych rokov 20. storočia na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave vznikol projekt plávajúceho mlynu. Slovenské lodenice v Komárne podľa tohto projektu v rokoch 1980 – 1983 postavili mlyn, ktorý dnes pláva na slepom ramene Malého Dunaja pri Kolárove. Mimochodom s tým „slepým ramenom“ je to zaujímavá história. Rameno vzniklo ako súčasť ochrany mesta Kolárovo pred povodňami. Ku koncu 20. storočia bolo vyhĺbené nové koryto Malého Dunaja a jeho sútok s Váhom sa presunul na iné miesto. Vodný mlyn pôvodne presunutý a zakotvený na riečku Malý Dunaj sa ocitol v jej slepom ramene, ale v pôvodnom koryte.
Mlyn dokončený v roku 1983 mal podľa pôvodného plánu kotviť v Radvani nad Dunajom. Plán sa nezrealizoval a drevený unikát ostal v Zimnom prístave v Komárne. Turistická atrakcia a výletná reštaurácia. Až do roku 1990. Na základe dohody mesta Kolárovo a Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny Kolárovo ho remorkér plavbou presunul 20 km proti prúdu Váhu, aby ho zakotvil v už spomenutom pôvodnom toku Malého Dunaja.
O náučnom chodníku a Žabom hrade
Dnes je mlyn súčasťou širšieho areálu, ktorým vedie náučný chodník. Ten vedie k bývalej protitureckej pevnosti Žabí hrad (Békavár). Milý názov vznikol v roku 1708 keď pevnosť dobyl kurucký generál Ján Bottyán a pri odchode sa rozlúčil so slovami: „Odteraz nech je táto pevnosť obydlím žiab.“ Hrad, ktorého základy boli položené v roku 1349 na konci svojej kariéry prišiel k takmer rozprávkovému označeniu.
Nedbalo elegantne (krycie označenie pre trochu chaotické rozhodenie) sú v areály staré stroje a zariadenia slúžiace v poľnohospodárstve. Plus sedliacky dom starousadlíkov zo Žitného ostrova. Pekná ukážka pôvodnej dedinskej architektúry.
O návšteve
Určite sa mlyn oplatí navštíviť. Pokiaľ to bude vaše „po prvý krát“ je dobré obrniť sa trpezlivosťou a počkať si na sprievodcu, ktorý vás mlynom prevedie.
Aktuálne informácie
|
