Povedia vám, že idete do jaskyne. Nie je to pravda. Idete do bane. Povedia vám, že sa tu vyrábali prvé stíhacie prúdové lietadlá. Nie je to pravda. Prvé, ktoré Nemci vyrobili začali lietať o dva roky skôr ako sa tryskáče tu vyrábali. Povedia vám, že sa tu nakrúcali Traja mušketieri. Nie je to pravda. Boli štyria, ale to si s nami zavtipkoval už Alexander Dumas. Nepovedia Vám, že v roku 2002 sa tu prevrátil čln a jedna z cestujúcich sa utopila. Turisticko-kultúrny marketing sa dá robiť rôzne. Našťastie, príjemný pocit z návštevy Seegrotte v dolnorakúskom mestečku Hinterbrühl to nepokazí.
Jaskyňa, alebo baňa? Ako sa to teda začalo?
Názov Seegrotte sa dá preložiť ako jazerná jaskyňa. Ibaže pod týmto názvom sú podzemné priestory známe až od 20. storočia. Bezpečne vieme, že už v roku 1848 sa v tunajšej bani ťažil sádrovec, čiže gypsum. Priehľadný často však aj nepriehľadný minerál, ktorý má sklený lesk. Pokiaľ sa objaví v celistvej forme, táto je matná, jeho vláknitú formu charakterizuje lesk hodvábny. Čo je však dôležité pri spracovaní do podoby hnojiva, je schopný jemne obohatiť pôdu o síru, bez toho, aby došlo k zvýšeniu jej kyslosti.
V roku 1912 pri odstrele skaly došlo k uvoľneniu zdrojov podzemnej vody a do bane jej natieklo viac ako 20 miliónov litrov. Zaplavených bolo 6200 m² podzemných priestorov. Priestory ostali opustené a akosi prirýchlo sa na ne zabudlo. Na začiatku 30. rokoch 20. storočia sa medzinárodný tím speleológov postaral o ich znovu vyhľadanie a sprístupnenie. V roku 1932 bola verejnosti predstavená nová turistická atrakcia Seegrotte s podzemným jazerom, ktoré si nárokuje na titul najväčšieho v Európe.
Salamandra, ktorá Lastovičku nepredbehla
V úvode som už bolo spomenul, že niektorí turistickí sprievodcovia omylom informujú návštevníkov, že v tunajšej bani sa montovalo prvé prúdové lietadlo nemeckej armády. Je pravda, že počas druhej svetovej vojny Seegrotte si „prenajal“ nemecký Wehrmacht. Podzemie ponúklo dokonalú ochranu pred spojeneckým bombardovaním, vďaka čomu tu nemecká továreň Heinkel vybudovala továreň na výrobu drakov (trupov a krídiel) ľudového stíhača Volksjäger Heinkel He 162 Spatz, nesprávne prezývaného Salamander. Nemci sa o priestory postarali tak dokonale, že vodu úplne odčerpali a pozemné priestory vykurovali. Viac ako dvetisíc robotníkov tu v dvanásť hodinových zmenách pracovalo na výrobe lietadiel, ktorých sa nakoniec vyrobilo iba o niečo viac ako 230 kusov. Mnohí z týchto robotníkov boli väzňami koncentračného tábora Mauthausen, ktorého pobočku otvorili na dnešnej ulici Johannesstrasse v Hinterbrűl-e, 4. augusta 1943.
Lastovičkou, ktorá Salamandru predbehla sa rozumie lietadlo Me 262 Schwalbe. Pôvodne dvojmotorová prúdová stíhačka vzlietla už v marci roku 1942. Vďaka Fűhrerovým zásahom (najskôr si prial najrýchlejšiu stíhačku na svete, potom bombardovacie lietadlo s prúdovým pohonom) sa Lastovičkin vývoj zdržal a k jej bojovému nasadeniu došlo v čase, kedy bolo jasné, že Nemecko vojnu prehralo. Lastovička Salamandru predbehla, to znamená, že v tejto bani sa prvé nemecké prúdové lietadlo nemontovalo.
O Troch mušketieroch, ale aj o bani ako o celku
Prečo Traja a prečo nie Štyria mušketieri vedia všetci tí, ktorí poznajú legendárny Dumasov príbeh v knižnej, alebo vo filmovej podobe. Posledné filmové spracovanie, ktoré sa ako tak pridŕžalo románovej predlohy tu nakrútili Američania v roku 1993 (na okraj možno spomenúť, že si v ňom zahral aj Charlie Sheen, pretože ešte neholdoval príliš alkoholu).
Samotná jaskyňa – baňa, jednoducho podzemný priestor, je trochu fádny, predsa však zaujímavý vesmír. Umelo vytvorené chodby, miestnosti a haly majú zväčša pravidelný tvar, rovné steny, dokonale zarovnanú podlahu. Kúzlo a atmosféru neočakávaného tu vytvára voda a svetlo. Voda ako prirodzená, ale nechcená súčasť podzemia, svetlo ako doinštalovaná, neprirodzená, ale veľmi efektná súčasť. Celá baňa má dve, skutočne obrovské, poschodia a už na tom prvom vás upozornia na modré jazero. Trochu vzdialené, orámované akousi poloblúkovou šachtou v modrom prísvite s mihotajúcou sa vodnou hladinou, zo všetkého najviac pripomína čosi ako Šeherezádinu komnatu, alebo brloh zabudnutej sukuby, ktorá prináša (ne)pokojné sny mužskému pohlaviu. V obdobných výklenkoch je možné vidieť inscenované výjavy z ťažby sádrovca, pomoci zvierat baníkom, oltár zasvätený sv. Barbore a samozrejme Salamandra. Časti lietadla, ktoré sa tu v rokoch Druhej svetovej vojny montovalo. O poschodie nižšie, o široké schodisko nižšie, je vodná plocha prerušovaná obrovskými stĺpmi, ktoré jazero rozdeľujú na haly, v ktorých prebiehala ťažba nerastov a neskôr montážna výroba. Všetko zviditeľnené farebným osvetlením, ktorá svojou intenzitou málo odkrýva a mnohé necháva tušiť. O veľkosti jazera si teda neurobíte presnú predstavu. Ani zďaleka nebudete tušiť do akej šírky sa rozlialo. Postupne sa však otvoria pohľady do akýchsi zákutí, ktoré môžu pokračovať ďalej a ďalej a ďalej. Trochu mrazivá predstava vznášajúca sa nad kryštálovo čistou vodou podzemného jazera.
Návšteva Seegrotte nie je časovo náročná záležitosť. Prehliadka patrí medzi tie skôr kratšie (ono koniec koncov nie je to ani veľa čo by návštevníkovi mohli ukázať), ale práve pre tú minimalistickú jednoduchosť je zaujímavá. Taká návšteva baní napríklad v Banskej Štiavnici je oproti tejto návšteve ako prechádzka múzeom a náučným chodníkom proti krátkej exkurzii do chudobného školského kabinetu. Tým však nechcem povedať, že sa Seegrotte neoplatí navštíviť, oplatí, lebo aj toto je zaujímavý zážitok.
