Okrajové časti Bratislavy sú ako vystrihnuté z katalógu nezaujímavých, priemyselných, mierne spustnutých, dosť ošuntelých predmestí európskych miest. Ak nepôsobia ako hrozba: ani sem nechoď!, tak určite ako miesto výletu nelákajú. Na škodu veci. Devínska Nová Ves, mestská časť Bratislavy by mohla lákať na viacero šperkov. Ibaže to sa už treba odkloniť od kvalitnej a frekventovanej cyklocesty vedúcej popri rieke Morave a vydať sa po trochu rozbitej, trochu rozpadávajúcej sa ceste, ktorá spája Devínsku Novú Ves s Devínskym jazerom.
Slovansko-avarské pohrebisko vo svetle objavov
S obľubou hovorím, že Pavel Dvořák je Čech, ktorý naučil Slovákov milovať vlastné dejiny. To je len môj pohľad. Myslím, že pán Dvořák to tak nebral. V každom prípade vedel o dejinách, ktoré kráčali Slovenskom, pútavo písať.
„Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie sa Josef Zavadil stal prvým prezidentom Najvyššieho kontrolného dvora v Prahe, ale na Slovensko nezabudol, a keď v roku 1920 odišiel do dôchodku, presťahoval sa do Devínskej Novej Vsi. V dedine si kúpil dom, ktorý premenil na múzeum (svoje zbierky neskôr daroval Spoločnosti Vlastivedného múzea v Bratislave a stal sa jej prvým čestným predsedom). Stojí za zmienku, že sám nikdy nekopal, ale s bádateľským inštinktom sa už asi narodil, a tak nie náhodou na svojich devínskych pochôdzkach objavil priamo v Devínskej Novej Vsi veľké pohrebisko, ktoré pripísal dvojakému ľudu: avarským nomádom a usadlým Slovanom.
Pohrebisko preskúmal Jan Eisner. Venoval mu rekordných osem rokov (1926-1933), a nebolo to priveľa, lebo pohrebisko v Devínskej Novej Vsi bolo v tých časoch najväčšie: zachovalo sa takmer deväťsto hrobov, viaceré sa zničili pred výskumom, dá sa teda povedať, že tu pochovali prinajmenšom tisíc ľudí.
Ak sa od archeológie očakával nový pohľad, pohrebisko v Devínskej Novej Vsi toto očakávanie splnilo. V pohrebisku sa pravdepodobne začalo pochovávať už pred príchodom Avarov, ako dokladajú staroslovanské žiarové hroby a množstvo ďalších, v ktorých si prastarý zvyk pohrebného ohňa pripomenuli vatrou rozloženou nad hrobom. Najmladšie hroby siahali do čias, keď Avari stratili svoju moc a pomaly sa rozplývali v slovanskej mase, ale ani hroby, ktoré sa do tých čias považovali za typicky avarské, nezodpovedali ustálenej schéme. Na pohrebisku sa napríklad našlo rekordných osemdesiatpäť jazdeckých hrobov, ľudských a konských kostier, bok po boku, tradične chápaných ako vyjadrenie avarskej prevahy, ich práv krvi a železa, prejav sily. Ale v Devínskej Novej Vsi to tak nebolo; iba časť jazdcov dostala do hrobu typické nomádske zbrane (oštep, šípy, šabľu), ostatní zbrane zo západu (ťažké kopije a krátke mečíky – saxy), ba aj slovanskú výzbroj.“[1]
Pavel Dvořák ďalej vysvetľuje aké náročné bolo aj pre zakladateľov modernej archeológie, ako bol Lubor Niederle, rozlíšiť slovanské a avarské hroby. Bol to práve pán Niederle, ktorý upozornil na písomnú správu, ktorá hovorila o neznámom avarskom náčelníkovi. Ten vyzbrojil slovanských bojovníkov a spolu s nimi tiahol do Trácie (historické územie na juhovýchodnom Balkáne, medzi Egejským, Marmarským a Čiernym morom). Dokonca ani konské kostry v slovanských hroboch nemuseli byť nevšednosťou. Skôr ako prišli Avari na naše územie, Slovania už kone domestikovali a jazdili na nich. Slovanské jazdecké oddiely bojovali v byzantskom vojsku. Spomínajú ich také osobnosti ako Ján Efezský, Michal Sýrsky v súvislosti s obsadením Grécka a arabský obchodník Ibrahim ibn Jakub v 10. storočí pozitívne hodnotil dielne na konské postroje v Prahe. Prevziať avarský zvyk, s jazdcom pochovať aj jeho obľúbeného koňa, nemuselo byť pre Slovanov, neprirodzené.
Domy, ktoré stáli pri cintoríne
Hoci pohrebisko svojou rozlohou a množstvom hrobov budí zaslúženú pozornosť, osada, s ktorou mohlo súvisieť, pôsobí ako odsunutá samota. V skrytej dolinke, cez ktorú svojho času pretekal potok sa našlo zopár neomietnutých zrubov, vykurovaných otvoreným ohniskom. Žiadne hradisko, žiadne obranné palisády. Zaujímavý je vzťah týchto obyvateľov k pohrebisku, ktoré mali doslova za humnami. Hroby označovali. Zvyčajne drevenou stélou, doskou, alebo stĺpom. Možno oni, možno iní, zvykli hroby vykrádať. Možno ani nie vykrádať, len sa s mŕtvymi pokonať. Niekomu odrezať hlavu a položiť ju k nohám, alebo v hrobe nechať len hlavu. Prípadne opačne, z hrobu odniesť hlavu. Prípadne, mŕtveho zmrzačiť. Dnes sa najčastejšie hovorí o tom, že šlo o opatrenie pred vampirizmom. Strach z mŕtvych, nemŕtvych, z upírov, zla, ktoré bolo možné zastaviť poškodením telesných pozostatkov.
Niečo o Samovej ríši a význame Devína
V 6. století se v západní Evropě konstituovala mocná říše Franků, která pak zahájila svou expanzi na východ. Frankové pronikli koncem 6. století do Bavorska, kde dosadili jako krále jakéhosi Tassila. Ten zahájil v letech 595 – 596 války se Slovany. Během těchto bojů se na počátku 7. století utvořil na dnešním českém území a území západního Slovenska kmenový svaz, označovaný tradičně jako Sámova říše. Vznik uvedeného útvaru asi souvisí s krizí avarského kaganátu po smrti kagana Bajana a jeho synů, a především po porážce Avarů u Cařihradu roku 626, která vedla k velkému povstání Slovanů proti Avarům.
O událostech v tomto období jsme informováni pouze kuse díky kronice zvané Historia Francorum, tj. Dějiny Franků. Kronika je tradičně označována jako Fredegarova, protože za jejího autora je pokládán jakýsi Fredegar Scholasticus, o němž nic bližšího nevíme. Podle Fredegara žil medzi Slovany franský kupec jménem Sámo, který se postavil do čela slovanského povstání a někdy v roce 623 nebo 624 skutečne Avary porazil. Poté se mu podařilo slovanské kmeny sjednotit a Slované jej zvolili svým králem.[2]
Teraz som si dovolil citovať Jana Rychlíka. Asi zatiaľ z posledných komplexných knižných dejín Slovenska. Mám rád Rychlíkovu strohosť až minimalizmus, dá histórii obyčajne krátky a rýchly exkurz. Samova ríša je neobjasnený prípad. O tom mále, čo je vo Fredegarovej kronike, ste sa už dočítali. Ďalej rozprávajú len archeologické nálezy. Čo sa týka Samovej ríše, do obdobia, ktorej spadá aj pohrebisko z Devínskej Novej Vsi, je to záhada ako Bermudský trojuholník. Optimistický odhad hovorí, že ležala na území južnej Moravy, severného Rakúska a juhozápadného Slovenska. Ibaže je tu Vogastisburg. Srdce Samovej ríše. Tipy na jeho polohu boli odvážne, odvážnejšie, nepresné, nepresnejšie a úplne mätúce. Historici sú stále opatrní pri načrtávaní polohy. Horúcim adeptom ostáva hrad Devín, mestská časť Bratislavy Devín, Devínska Nová Ves, ale aj hrad ležiaci na východnej hranici Bavorska (teda na rakúsko-nemeckých hraniciach). Možno raz v budúcnosti budeme poznať odpoveď. A ak aj nie, vďaka nálezisku z Devínskej Novej Vsi môžeme smelo povedať, Samova ríša bola aj naša ríša.
Pamätník a pole
Ak sa vyberiete z Devínskej Novej Vsi do Devínskeho jazera a pôjdete po Mlynskej ceste bezpečne natrafíte na dva pamätníky. Oba v mieste, kde sa protipovodňová hrádza znižuje a stráca svoju výšku, aby sa zmenila na pole. Prvý je venovaný popraveným nemeckým vojakom Engelbertovi Lindnerovi, Josefovi Großovi a ďalším štyridsiatim, ktorých na tomto mieste 10.6.1945 zastrelili. Druhý spodobujúci skalu s vytesanou keramikou, nádobou slovanského typu, je pamätník slovansko-avarského pohrebiska. Jeho autorom je Tomáš Polonský. Odhalili ho 28. októbra 2018 vďaka iniciatíve Juraja Strempeka, ktorý presvedčil kompetentných z Devínskej Novej Vsi, aby toto vzácne miesto bolo trvalo označené. Trochu zvláštne pôsobí text na pamätníku, ktorý hovorí výhradne o slovanskom pohrebisku. Jeho autorom je miestny historik Jozef Kľačka. Zvláštne, ale niekedy sa aj majster tesár utne.
Je fajn, že pole, ktoré bývalo pohrebiskom, lomom na ťažbu piesku pre tunajšiu tehelňu a teraz poľnohospodársky vyťaženým priestorom, sa nezmenilo na stavebné pozemky. Takto má ešte stále ten autenticko-historicko-nostalgický ráz.
P.S. Ak by sa vám zdalo, že ísť sem len kvôli jednému (možno dvom) pomníku nemá význam, tak si pozrite tunajšie ROP-íky (bunkre ľahkého opevnenia) z medzivojnového obdobia 20. storočia a ešte o trochu ďalej Marcheggský viadukt. Kamenný železničný most ponad rieku Moravu a pod ním atypický dvojpodlažný ROP-ík (jediný svojho druhu v bývalom Československu).
[1] Pavel Dvořák, Prvá kniha o Bratislave, Stopy dávnej minulosti, Rak Budmerice, 2006, str.152-153
[2] Jan Rychlík a kol., Dějiny Slovenska, Vyšehrad, 2024, str.37
