Modelová železnica. Slovné spojenie, ktoré pre chlapcov a mužov funguje ako zvolenie Sezam otvor sa. Väčšina má hneď jemne zastretý pohľad, neprítomný výraz, ľahký úsmev na tvári. Hlavu plnú spomienok na ich prvý elektrický vláčik. Pamätám si aj na ten svoj. TT-éčko s parnou lokomotívou BR 80 a dvoma osobnými vagónikmi. Najjednoduchší z jednoduchých oválov – akási „nula“ postavená z pospájaných koľajníc. Keď sme už vláčik „rozchodili“ bol to nový svet v našej obývačke. Hľadel som naň ako na úsvit najkúzelnejšieho dňa. Nebudem spomínať, že mne ho „priniesol Ježiško“. Keďže však ukryl svoj darček do skrine, už dva týždne pred Vianocami som ho chodil pravidelne kontrolovať. Dôkazom mojich návštev bola diera v baliacom papieri. Potreboval som sa opäť a opäť ubezpečovať, že vláčik tam naozaj je. Rokmi sa mnohé zmenilo. Moje TT-éčko som predal. Synovi som kúpil H0. Ten mi ho po rokoch prenechal a nakoniec ma vyzval, aby som spravil „ železnicu na dosku“. Spravil som. Zatiaľ som ju len jeden krát komplet prerábal. Ale kým pôjdem do dôchodku, tak ju asi nejaká prestavba ešte čaká. Na nás oboch, nechali tie naše vláčiky, spoločnú stopu: vyhľadávame veľké modelové železnice. Aby sme ich obdivovali, aby sme sa inšpirovali, aby sme splynuli v spoločnom zážitku, ktorý nepozná vek.
Z histórie malej železnice
Zachytiť ucelene históriu modelovej železnice je problém. Nie, že by neboli známe prvé modely, skôr je problém, čo označiť za model a koho za modelárskeho výrobcu. V našich zemepisných šírkach môžeme označiť za nositeľa „nového veku“ asi spoločnosť Märklin. Známu skôr podľa názvu, menej obľúbenú pre spôsob pohonu ich elektrických vláčikov. Tomu pozornosť nebudem venovať. V nemecky hovoriacich krajinách, v prvej polovici 19. storočia, existovali dve centrá výroby plechových hračiek. S trochou fantázie ich môžeme označiť ako modely. Prvé bolo v Norimbergu, spoločnosť pána M. Hessa. V zbierkach Bavorského národného múzea v Mníchove je stavebnica z roku 1858 označená ako The Railroad Engineer – Der Eisenbahn Ingenieur - l'Ingenieur du Railway (pre francúzštinárov, gramatická chyba je súčasťou pôvodného označenia). Hoci nenesie označenie výrobcu, je pripisovaná práve pánovi Hessovi.
Iná situácia bola vo Würtembersku. V 40. tych rokoch 19. storočia, tu fungovali dvaja výrobcovia, Rock und Graner (od r. 1840) a Lutz v Ellwangene (od r. 1846). V roku 1859 k nim pribudla spoločnosť založená Theodorom Märklinom v Göppingene. Tá v 1891 roku predstavila na Lipskom veľtrhu stavebnicu s príslušenstvom, ktorá obsahovala koľajnice, návestidlá a budovy. Úspešne naštvali významných výrobcov hračiek (Bing, Carette, Planck, Hess a Schoenner), ktorí ju pohnali pred súd so žalobou pre nekalú súťaž. Rozhodnutie v súdnom konaní mi nie je známe, ale výsledok bol jasný. Výrobcovia si uvedomili, že sa musia zjednotiť v mierke zmenšenia modelov a začať spolupracovať, aby na zberateľskej vášni zarobili všetci. Mimochodom, medzičasom spoločnosť Märklin absolvovala fúziu (skôr pohltenie konkurencie) so spoločnosťami Lutz a Rock und Graner. Spoločnosť Märklin svoje modely predáva dodnes.
Z čias, ktoré môžeme označiť ako „prehistóriu“ modelovej železnice je známy minimálne ešte jeden nemecký výrobca. Nešpecializoval sa na železničné vozy, ale na doplnky. Domčeky, stanice, železničné zariadenia. Spoločnosť Kinder a Briel založená v roku 1910. Dnes známa pod názvom KIBRI.
Aby som stále nespomínal len nemecky hovoriace krajiny, tak napríklad Hornby - Meccano z Veľkej Británie, výrobca, ktorý úspešne ponúka modely, funguje od roku 1906. Frank Hornby už v roku 1901 prišiel s geniálnym nápadom. Do pásikov plechu navŕtal v pravidelných vzdialenostiach dierky, pribalil skrutky a „samozostavovanie“ modelov v teple domova sa stalo realitou.
(Naša) Legenda s názvom Merkur
Vlastne ani neviem, či česká spoločnosť Merkurtoys, s.r.o., vyrába, či nevyrába modely vlakov ešte aj dnes. V roku 1933 predstavila stavebnicu Merkur Elektrus, ktorá v mierke „0“, smelo konkurovala známym modelárskym spoločnostiam. S malou prestávkou počas 2. svetovej vojny vyrábala spoločnosť Merkur modely vláčikov, ktoré dnes patria medzi klenoty zberateľských zbierok. Od 60.-tych rokov 20. storočia sa exportovali minimálne do krajín európskeho kontinentu. Parné, aj elektrické lokomotívy, vagóny, osobné aj nákladné, sú cenenou súčasťou muzeálnych expozícií.
Ešte raz hlbšie do histórie
Hoci som spomínal modelársku výrobu od polovice 19. storočia, prvé malinkaté vláčiky sa objavili skôr. Pán Wiliam Murdoch (občas uvádzaný aj ako Murdock), zamestnanec strojárenského podniku Watt&Boulton, potajomky, vo voľnom čase, vyrobil čosi ako model vahadlového Wattovho parného stroja. Nie je úplne jasné, či to bolo v roku 1784, alebo v roku 1786, ale Murdochovu dielňu opustilo trojkolesové vozidlo, ktoré vo výške asi 10 cm, nieslo kotol a motor umiestnený medzi dvoma väčšími zadnými kolesami s liehovou lampou na zohrievanie vody a kormidlovým ojom vpredu. Vozidlo pohybujúce sa ulicami mestečka Redruth v oblaku pary a iskier, nepríjemne vyplašilo miestneho farára. Naštvaný James Watt zakázal Murdochovi ďalšie pokusy a cesty týchto výnimočných konštruktérov sa rozišli.
Model onoho zvláštneho vozidla sa dá vidieť v Thinktank, Birmingham Science Museum.
Kleinbahn.at, nebolo by slušné zabudnúť na Rakúšanov
Písať o viedenskej modelovej železnici a nespomenúť domáceho rakúskeho výrobcu železničných modelov, by nebolo slušné.
Na viedenskom jesennom veľtrhu v roku 1947 Ing. Erich Klein predstavil úvodný sortiment modelovej železnice dnes známej pod názvom KLEINBAHN. Modely z dreva, plechu, kartónu kopírovali koncept nemeckých výrobcov. Zachytávali nielen železničné vozidlá, ale aj doplnky k tvorbe krajiny. Myšlienka sa ujala, výroba rozbehla a funguje stále. Sortiment je zameraný najmä na rakúskych a švajčiarskych prevádzkovateľov železničnej dopravy Ӧsterreichisschen Bundesbahnen (ÖBB) a Schweizerischen Bundesbahnen (SBB). Samozrejme, že sa nájdu aj iné železničné správy, ale domáci trh je domáci trh!
Aké je Kráľovstvo železníc vo Viedni?
Výborné pre deti predškolského a raného školského veku. Pre starších bude monochromatické, trochu sterilné, príliš formálne, zaujímavé architektonickým perfekcionizmom, menej zaujímavé chýbajúcou človečenskou modelárčinou. Viedenská modelová železnica je zaujímavá, za návštevu stojí úplne bez pochýb. Ibaže vysoké vstupné, chýbajúci scenár výstavných priestorov, antikoncepčnosť „expozícií“ (pretože vypratať Lego Duplo stavebnice po našich deťoch, tematicky ich oddeliť nefungujúcou Lego železnicou a rozložiť pomedzi to krásne zbierkové plechové šliapacie autíčka) nie je to pravé makové. V presklených skrinkách, v jemnej vrstve prachu, ustráchane krčiace sa plastikové modely bojovej techniky a lietadiel ... Moje srdce modelára pišťalo bolesťou. Toto všetko môže vyvolať pocit zbytočne vyhodených peňazí. Možno Kráľovstvo železníc v Pratri navštívite len jeden krát. Možno to budete vidieť inak ako ja. Možné je čokoľvek. Nemôžem napísať, že ma Kráľovstvo sklamalo. Vyhodilo ma z konceptu. To určite. Ďaleko viac sa mi páčila modelová železnica v Das Heizhaus v Strasshof an der Nordbahn. V múzeu rakúskych železníc.
Aktuálne informácie
https://www.koenigreich-der-eisenbahnen.at/
otváracie hodiny
utorok – nedeľa 09.00 – 19.00 hod,
vstupné
Deti do výšky 1 m | 0€ (on line lístok) | 0€ (v pokladni) |
Deti od 1 m výšky do 16 rokov | 15,90€ | 17,90€ |
Bežné vstupné | 21,90€ | 24,90€ |
Žiaci, študenti, seniori | 15,90€ | 17,90€ |
| 15,90€ | 17,90€ |
|
