Najkrajším exponátom Vígľašského zámku je súprava úzkorozchodného lesného vlaku v podhradí. Prečo? Pretože k nemu vôbec nepatrí.
Citlivo zhyzdený
Slovensko určite nie je jediná krajina, ktorá rieši problém: rekonštruovať hradné ruiny, alebo konzervovať hradné ruiny. Väčšina hradárov, hlasno deklaruje: konzervovať. Teda spevniť murivo, niečo malá domurovať, prezentovať ruinu. Nesúhlasím. Som zástanca rekonštrukcií. Dobudovanie hradov do čo najviac pôvodnej podoby (poslednej podoby, kedy boli ešte funkčné).
Úderom, ktorý zlomil moje presvedčenie na sedem celých štyridsaťtri stotín bol pohľad na Vígľašský zámok. To som ešte nevidel.
Vikiere. Pre lepšie porozumenie, vikier, ako ho definuje Malý lexikón architektúry: otvor v streche, upravený ako malá nadstavba so strieškou (zväčša sedlovou alebo pultovou), obohacuje strechu, člení dlhú horizontálu strechy vertikálnymi článkami. V gotike a renesancii mávali ozdobné štíty[1]. Vígľaš, ako hrad vo svojej minulosti (teda do roku 1945) žiadne vikiere nemal. Pravdepodobne pre architekta, ktorý naplánoval zobytniť podkrovie (mimochodom, ak si myslíte, že zobytnené podkrovie poskytuje kvalitné bývanie, je možné, že sa viac ako mýlite) to poňal ako výzvu, na staré napasovať nové. Aj renesančné kostoly boli barokizované. Výzva to bola teda legitímna. Len tých vikierov pribudlo na vonkajších aj vnútorných stranách striech, toľko ako pätníkov pri okraji horskej cesty. Strechy to obohatilo tak intenzívne, že vyzerajú ako zlý sen o veľkom zipse. Veľkom z toho banálneho dôvodu, že vôbec nejde o malú nadstavba so strieškou, ale o čosi mohutné, z troch strán zasklené, pričom kvalita použitých materiálov, akoby šepkala o svojej krátkej životnosti.
Presklený pavilón detskej herne, napravo od hlavného vchodu, by som pokojne odtoleroval. S trochou odvahy by som zhotoviteľovi stavby navrhol kontrastnejšiu konštrukciu k tmavým sklám, aby sa vytvorilo zdanie kvádrovanej steny, ultramoderne napodobňujúcej pôvodnú stavbu. Ibaže súčasná realizácia vyzerá skôr akoby ukrývala práčovňu modernejšie poňatých vojenských kasární.
Dokonale hladké fasády (tak nepodobné zvlneným stredovekým omietkam, tak podobné pleti ázijských krások) akoby rozprávali o stavbe dokončenej tesne po prelome tisícročí. Ibaže v tom čase ešte ani len nezačala táto kontraproduktívna obnova pamiatky.
Čertíci, čertíci, akosi je vás priveľa. Teda nie čertíkov, skôr dráčikov, drakov, kvázi gotických chrličov. V každej skulinke aspoň jeden. Keby tých skuliniek vo fasáde hradu bolo o pár desiatok viac, a do každej by sa zmestilo to strašidelné čudo, možno by návštevník nadobudol pocit, že sa ocitol v lunaparku v maringotke so strelnicou.
Tu už to nie je zvláštnosť, ale zámok „strážia“ dve postavy v bielych plášťoch ozdobených veľkým krížom. Jedna na bašte, druhá na balkóne nad vstupným nádvorím. Asi templári. Postavy, čo sa zo všetkého najviac podobajú na samostatný človečí rod, taký Homo erectus rytiericus viglanensis. Nedávno streamovacia služba Netflix premiérovala dokumentárny film o Homo naledi. Geniálny dokument. Možno objavia aj tú vetvu ľudských rodov.
O hrade z histórie
Citovať budem odborníkov. Pánov Plačeka a Bónu. Donedávna sa založenie tohto kráľovského hradu predpokladalo až na sklonku 14. storočia, a to na základe prvej dochovanej písomnej zmienky z roku 1390, ako aj slohového rozboru samej stavby. Posledné výsledky bádania však umožňujú túto lokalitu stotožniť so starším hradom Liget doloženým listinami, ktorý vystupuje ako obľúbené miesto pobytu kráľa Ľudovíta I. Veľkého už v rokoch 1368 a 1381. Dokladajú to najmä M. Šimkovicom identifikované zvyšky muriva na južnom konci východného krídla a konštrukcia obvodového múru severného krídla, ktoré zjavne nesúvisia so stavebným komplexom z konca 14. storočia.
Radikálna prestavba zrealizovaná v závere vlády Ľudovíta I. Veľkého vychádzala z vtedajších moderných staviteľských tendencií, ktoré smerovali k pravidelnej forme viac krídlového palácového útvaru s ústredným nádvorím. To bolo sprístupnené prejazdom v západnom krídle a jednotlivé krídla po obvode spájala poschodová arkádová ochodza...
Posledné výrazné úpravy hradu uskutočnil v roku 1891 veľkostatkár Mikuláš Kis, ktorý ho nadobudol kúpou už v roku 1870. V priebehu obnovy sa uplatnil duch dobových tendencií a v niektorých častiach došlo k „regotizácii“, a tak na hradbách a baštách predhradia dodnes zostalo z tejto prestavby romantické cimburie. Záverečná etapa funkčného využitia hradu nastala v roku 1918, keď ho ako zoštátnený majetok dostalo k dispozícii riaditeľstvo štátnych lesov. Zánik pamiatky spôsobili oslobodzovacie boje v roku 1945, počas ktorých bol hrad vypálený. Odvtedy ho už neopravovali a postupne chátral. Ešte v roku 1980 sa síce začalo s obnovou vonkajšieho opevnenia, avšak pôvodný zámer celkovej rekonštrukcie sa dodnes neuskutočnil. Preto je táto mimoriadne hodnotná pamiatka v žalostnom stave.“[2]
Autori encyklopédie nemali možnosť zachytiť obdobie po roku 2010. Vtedy sa začala rekonštrukcia zámku, ktorej výsledkom je dnešná podoba.
Ešte k tomu vláčiku
Pod hradom, na opačnej strane cesty ako hrad, je vytavená úzkorozchodná lokomotíva 4175.48 s pár vagónmi. Pripomienka na lesnú železnicu, ktorú v roku 1905 dal vybudovať Friedrich Habsburský na zvážanie dreva z Poľany. Milé a citlivé.
Na záver
Prosím, nenechajte sa odradiť mojimi nelichotivými slovami od návštevy Vígľašského zámku. Keby som parafrázoval pána Hrabala skonštatujem, že „tenhle spůsob obnovy památek sa mi zdá poněkud nešťastný“, ale opäť platí, je to kus histórie územia, na ktorom žijeme. Nemusíme naň zanevrieť.
[1] Wilfried Koch, Malý lexikón architektúry, Tatran Bratislava, 1975, str. 205
[2] Miroslav Plaček, Martin Bóna, Encyklopédia slovenských hradov, slovart 2007, str.319-322
