Vila Tugendhat je legenda. Akokoľvek sa k tomu postavíme, je ňou. Nielen vďaka literárnemu stvárneniu v románe The Glass Room (Sklenená izba) od Simona Mawera, zachytávajúcom dejiny Európy 20. storočia prostredníctvom príbehu jedného domu, či skutočnej dejinnej udalosti, keď Mečiar s Klausom na tomto mieste dohodli rozpad Československa, alebo svojím zápisom na Zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Malý veľký dom, ktorý v rokoch svojho vzniku predbehol dobu minimálne o 70 rokov. Dom, o ktorom možno poviete, že vôbec nie je pekný, do ktorého sa možno zamilujete a poviete si, že toto je sen o bývaní.
Je to architektúra s veľkým „A“.
Skôr ako postavili vilu Tugendhat
„Když se nedaří rodinný život, je nutné hledat své štěstí jinde. Greta Weissová, manželka německého průmyslníka Hanse Weisse a dcera jednoho z nejbohatších brněnských podnikatelů Alfreda Löw-Beera, o tom jistě věděla své. Bylo to štěstí v neštěstí. Se svým nepodařeným manželstvím se trápila v Berlíně dvacátých let 20. století, kde pro vnímavou mladou ženu nebyla o zážitky nouze. Podle svých vzpomínek se nejlépe cítila ve společnosti historika umění Eduarda Fuchse, jehož honosnou vilu navštěvovali berlínští intelektuálové, sběratelé, znalci umění i sami umělci. Zřejmě právě tady se Greta seznámila i s jejím tvůrcem, v té době už věhlasným architektem Ludwigem Miesem van der Rohe. Je zjevné, že ji zaujal nejen on sám, ale i jeho stavby. Roku 1927 se zajela podívat do Stuttgartu, na jehož předměstí bylo se vší slávou otevřeno sídliště Weissenhof, vystavěné spolkem moderních německých architektů Werkbund a přizvanými architekty, mezi nimiž nechyběl ani slavný Le Corbusier nebo Nizozemci Jacobus Oud a Mart Stam. Sídliště, jehož urbanistický záměr i největší obytný blok navrhl právě Mies van der Rohe, představovalo výkladní skříň moderní evropské architektury, která měla být podle mínění svých tvůrců levná, jednoduchá, pohodlná a samozřejmě také krásná. Domy s hladkými bílými fasádami, pásovými okny a rovnými střechami dokonale odrážely potřeby společnosti po první světové válce, která se na dekorativní průčelí historismu a secese dívala jako na cosi nutně přežitého a nekonečně vzdáleného. Snad nikdy předtím neproběhla změna vkusu tak rychle a nenávratně. O rok později se Greta znovu provdala. Tentokrát to bylo jiné. Jejím manželem se stal muž, kterého milovala už od dětství, potomek další významné brněnské podnikatelské rodiny Fritz Tugendhat. Už před sňatkem uvažovali nad tím, že se vrátí do Brna, kde si vystaví nový dům. Greta měla o architektovi jasno a jistě jí nedalo velkou práci, aby o své představě přesvědčila i nastávajícího manžela. Klíčovou roli v tom sehrál sám Mies van der Rohe, jehož sebejistota a vizionářské uvažování udělaly na oba ohromující dojem.“[1]
O stavbe, ktorá trvala asi jeden a pol roka
Stavebné práce sa začali v mesiaci jún 1929, v decembri 1930 sa Greta a Fritz Tugendhatovci spolu s deťmi Hannou a Ernstom sťahovali do nového. Stavbyvedúcim bol pán Hitz z Berlína, ktorý príliš neuspel (o dôvodoch zlyhania sa akosi mlčí), a vystriedal ho pán Hermann John, ktorý stavbu dotiahol do konca.
Nosnú konštrukciu vytvorili oceľové stĺpy. Väčšina z nich zabudovaná do stien, a dokonca aj tam, kde sú súčasťou interiéru, nevzbudzujú pocit skeletovej konštrukcie. Vnútorný priestor rozčlenili na horné podlažie – vstup, spálne a súkromnú časť, stredné podlažie – reprezentatívny obytný priestor s jedálňou a terasou, spodné podlažie – technické zázemie a strojovňu.
Priestor, ktorý by len mimoriadne odvážny dobrodruh nazval „obývacou izbou“, predstavuje skôr multifunkčnú spoločenskú halu, nerozdeľujú steny. Ich úlohu prevzali luxusné závesy, ónyxové dosky a nábytok (ten vo veľmi skromnej miere).
Mimochodom, podľa spomienok Grety Tugendhat práve plánovanie interiéru mohlo zapríčiniť, že žiadna vila nebude.
„Když se ale můj manžel při jedné pozdější rozmluvě postavil proti tomu, aby všechny dveře sahaly od podlahy až ke stropu, neboť mu takzvaní odborníci namluvili, že také dveře se musí zbortit, odvětil Mies: „Pak nepřejímám stavbu.“ Zde byl dotčen hlavní princip stavby a o tom se sebou nedal mluvit. Považoval renesanční rozdělení stěn okny a dveřmi v moderní stavbě za cizorodé, a proto je zavrhoval. Z téhož důvodu, aby zabránil takovému dělení, sahaly vestavěné skříně v místnostech až ke stropu, kuchyně a koupelny v domě, obvykle jen do poloviny stěn obkládané, byly zde vykachlíčkované až ke stropu. Ostatně, jak je možno se ještě dnes přesvědčit, žádné z vysokých dveří se nezbortily.“[2]
Mamon funkcie
Podriadili Tugendhatovci bývanie funkcii? Áno. Možno. Nie. Neviem. Vzácne sa stretli minimálne traja ľudia, ktorí to vnímali rovnako. Manželia Tugendhatovci a Mies van der Rohe. Výsledkom je fascinujúca stavba, ktorá v podobe „holobytu“ mala hodnotu osem miliónov československých korún. V čase, keď ste za väčšiu funkcionalistickú vilu zaplatili štvrť milióna.
Funkcionalizmus. Vôbec nemusí prekvapiť, ak sa divákovi nepáči ešte dnes. Architektúra veľmi účelná, jednoduchá, vyzdvihujúca funkciu na piedestál víťazov, signifikantná svojou železobetónovou konštrukciou s pôdorysmi, ktoré vymedzujú geometricky čisté línie, bohatá na „sklobetón“, duté sklenené tvárnice, tzv. luxfery (podľa obchodnej značky Luxfer), veľkoplošné okná v kovových rámoch a sterilne pôsobiace chrómované alebo mosadzné zábradlia.
Sterilné až aseptické. To môžu byť kľúčové zážitky z funkcionalizmu v úrovni luxusu. Ibaže napríklad ónyxová stena je ako vstup do podzemnej ríše kamenného kráľa. Na pohľad zaujímavá, ale vo svetle šikmo dopadajúcich lúčov slnka samostatne svietiaca lávovočerveným svetlom.
Mimochodom, ak máte možnosť v Bratislave navštíviť historickú budovu Mestskej sporiteľne na Námestí SNP, aj tu sa stretnete s ónyxom. Vo vstupe do vkladovej haly bol použitý levický zlatý ónyx. Najmä v letnom období, pri dostatku slnečného svetla, vám môže sprostredkovať v menšej miere svetelné divadlo toho z vily Tugendhat.
Funkcia sa môže zmeniť na príjemnú pohodu, vychádzať v ústrety návštevníkovi komfortom, prehľadnosťou, zrozumiteľnosťou a bezpečím. Bez vylúčenia romantizujúcich zážitkov.
Tak to vidím ja
Pôsobiť to môže nepatrične, ale ak by som mal vyzdvihnúť niečo, čo mňa zaujalo, je to technické zázemie. Klimatizácia domu, ktorá pripodobňuje indiánske sauny. Aj tu rozohrievali kamene, aby na ne striekali vodu, pretože teplý vzduch by bol príliš suchý na vyhrievanie interiéru.
Spúšťanie okien z prvého poschodia do prevádzkových priestorov v prízemí pripomína Verneov Nautilus. Nemo odkrýval veľkoplošné okná, aby cestujúci v ponorke mohli pozorovať podmorský svet.
Strojovňa, olejové filtre, fotokomora. Niečo ako obraz bývania na planéte Aurora (New Earth) z Asimovho románu Roboti úsvitu. Sebestačný dom na veľkom pozemku, ktorý kopíruje vnútorný svet svojho obyvateľa. Hoci v tomto prípade bolo obyvateľov domu viac a služobníctva primerane tiež.
O návšteve
Navštíviť vilu Tugendhat je dobré. Je dobré nepozerať sa na ňu len ako na architektúru. Je fajn vidieť ju ako „nerast“, súčasť živej krajiny. Vnímať ju ako súčasť dynamickej doby prvej Československej republiky. Túžba po zmene bola pre spoločnosť taká intenzívna, že by sa dala hádam aj krájať.
Pozrieť sa na ňu ako na súčasť kontextu Brna. Málo si to uvedomujeme, ale Brno bolo veľkomestom, ktoré nedorástlo len kvôli druhej svetovej vojne.
Tugendhat je zvláštny symbol. Symbol slobody architekta, ktorému do práce nebrble prachatý investor, ale aj obrovských finančných prostriedkov investovaných do čohosi...
Navštíviť vilu Tugendhat je dobré.
Aktuálne informácie
Otváracie hodiny
Utorok – Nedeľa: 10.00 – 18.00
Pondelok: Zatvorené
Vstupné podľa okruhov:
Rozšířený okruh 500 Kč
Základní okruh 450 Kč
Odporúčam rozšírený okruh a kúpu vstupeniek on-line vopred
[1] Michal Konečný, Apollo a Marsyas, příběh umění na Moravě, host vutium, 2022, str.544
[2] Daniela Hammer – Tugendhatová, Ivo Hamer, Wolf Tegethoff, Vila Tugendhat, Ludwiga Miese van der Rohe, rodinný dům Tugendhatových, Barrister&Principal, 2013, str.22
