Niet turistického sprievodcu, bulletinu, propagačného materiálu hovoriaceho o okolí Zvolena, v ktorom by sa nespomínal kostol v obci Zolná. Zaslúži si to. Je malý, kúzelný, malebný, skromný, stredoveký a opevnený. Na obrázkoch vyzerá ako vojak stojaci nad dedinou, ktorú chráni pozorným okom. To až tak úplne pravda nie je. Stojí nad cestou, v tretine hrebeňa, ktorý lemuje cestu v smere na Dolnú Mičinú a Banskú Bystricu.
Niekde na konci 13. storočia
V Zolnej postavili kostolík niekedy medzi rokmi 1260 až 1280. Zaujímavé je, že prvou významnou prestavbou prešiel o pár desiatok rokov. Konkrétne v rokoch 1310 až 1320. Kto a prečo sa pre prestavbu rozhodol nie je jasné, ale v roku 1311 vydal ostrihomský arcibiskup Tomáš povolenie postaviť v obci opevnený kostol s cintorínom. Dnešný stavebný zákon pozná ustanovenie, ktoré hovorí o zmene stavby pred dokončením (v podstate o schválení neschválenej stavby). Zdá sa, že proces dodatočnej legalizácie už postavenej stavby je ďaleko, ďaleko starší výmysel ako náš stavebný zákon z roku 1975. Pre naše rozprávanie je dôležité, že kostol mal svoje opevnenie od prvopočiatku. Tým sa vymyká tradícii opevňovania kostolov v čase tureckej invázie. Hádam sa obyvatelia chránili pred Tatármi, stredoázijskými kmeňmi, alebo jednoducho pred roztatárenou domácou šľachtou. Prelom 13. a 14. storočia bol v réžii upevňovania moci a rozširovania pôsobnosti Matúša Čáka, Omodejovcov a konsolidovania pomerov v Uhorskom kráľovstve silou a mocou Karola Róberta.
14. storočie je zaujímavé aj z pohľadu realizácie vnútornej výzdoby. Na severnej stene a na víťaznom oblúku sú obrazy Snímania z Kríža, Oplakávanie a Zmŕtvychvstania, postavy sv. Valentína a sv. Mikuláša biskupa. Mimo tohto „hlavného prúdu“ výzdoby stojí malý obrázok v spodnej časti severnej steny zachytávajúci sv. Juraja s drakom a dokonca aj s jaskyňou a dvoma drakmi „juniormi“. Pravdepodobne šlo o prezentačný náčrt výtvarníka, ktorý dokazoval objednávateľovi svoj kumšt a schopnosť zvládnuť výzdobu väčších plôch.
Vďaka reformácii a jej odporu k zobrazovaniu svätých, fresky boli zakryté náterom. Objavili ich až v roku 1937, ale počas svetovej vojny ich opäť zabielili. Odkrytie a reštaurovanie prebehlo až v 90.-tych rokoch 20. storočia.
Návštevníkov s obľubou upozorňujú na dve veci: v roku 2000 navštívil kostol vtedajší britský princ Charles, dnešný kráľ Karol III. a na to, že vo veži sa stále nachádza gotický zvon s nápisom z roku 1514.
Sv. Matúš, patrón kostola
„Dodnes ovšem nevíme, zda zemřel smrtí přirozenou nebo násilnou, i když některé legendy uvádějí, že skonal setnutím hlavy. Jeho ostatky však byly přeneseny do města Salerno, nepříliš vzdáleného od Neapole. Při vstupu do chrámu tu dodnes nad portálem nalézame mozaikový obraz ze 13. století. Ostatky jsou zde údajně od roku 954 a jsou uchovány v kryptě chrámu, ktorý byl vysvěcen papežem Řehořem VII. (slov. Gregor VII.) roku 1085.“[1]
Zvláštna záhada najmä, ak vieme, že sa bavíme o jednom z evanjelistov. Najmä ak jeho symbolom je človek.
Matúš colník! Na túto funkciu nesmiem zabudnúť. Na obrazoch ho totiž identifikujú doplnky ako mešec, pokladnička, výplatná tabuľka, sekera, meč. Matúš, pôvodným menom Lévi, syn Alfea, bol mýtnikom v službách Heroda Antipa, alebo zamestnancom mesta Karanaum. Tam sa stretol s Ježišom a ten mu dal krátky pokyn: Nasleduj ma! A on vstal a nasledoval Ho[2]. Zmenil si meno Lévi a prijal to, ktoré znamená Hospodinov dar. Stal sa jedným z evanjelistov a bol precíznym zapisovateľom Ježišových výrokov.
Počas svojho pôsobenia v Etiópii a Egypte úspešne zbavil kráľovskú dcéru posadnutosti diablom a podobne ako Ježiš, vzkriesil mŕtveho, tentokrát syna z rodu kráľovského.
Na severe Európy dostali oslavy dňa sv. Matúša (21. septembra) zvláštne čaro. V našich zemepisných šírkach, v septembri, hovoríme o prichádzajúcej jeseni. Na severe Európy o príchode zimy. Noc 21. septembra mala zvláštne čaro. Hovorilo sa, že deti narodené počas tejto noci budú vidieť duchov. Ženy v podvečer púšťali na vodu papieriky, či zrniečka, aby si overili, či už môžu počítať so svadbou. Neviem, či papierik, alebo zrniečko malo ostať plávať, či sa ponoriť a ktorá odpoveď potom bola správna.
[1] Slavomir Ravik, O světcích a patronech, Levné knihy KMa, 2006, str. 100
[2] Matúš 9,9
