Možno by som mal rozprávanie o Zvolenskom zámku zaradiť do série Kam vo Zvolene, keď prší? Sídli tu Slovenská národná galéria s expozíciou stredovekého umenia (nielen jeho, aby som bol presný, ale tiež umenia do 19. storočia). Ibaže ja mám k stredovekému umeniu vzťah, ktorým sa nedá pýšiť. Romanika ma berie. To hrubé, grambľavé umenie, ktoré napodobňuje rímsku antiku (odtiaľ pôvodný názov romanesque – románsky, rozumej Roma – Rím - rímsky). Tiež ma berie gotika s jej odvážnou štíhlosťou a strašidelno strašidelnými démonmi zakliatymi do chrličov. Renesancia, ktorá sa so stredovekom prelína, ani umenie raného novoveku do toho 18. storočia nie je z mojej strany láska, ktorá hory láska. Nie som dobrý čitateľ symbolov, príbehov, hádaniek, odkazov v obrazoch. Expozícii stredovekého výtvarného umenia (najmä drevených platík) sa venovať nebudem. Nehovorím, že nie je zaujímavá. To by som si musel tretrami po jazyku šliapať. Naopak! Je zaujímavá! Jej výborná inštalácia je majsterštik, je to paráda, ktorú si užije každý návštevník. Len ja sa povenujem hradu – zámku, ako objektu.
Ako Turci hrad nedobyli
Nielen Viedeň vojská Osmanskej ríše nikdy nedobyli, ale ani Zvolenského zámku a mesta Zvolen sa nikdy nezmocnili. Keď turecké ohrozenie slovenských banských miest nadobudlo veľmi konkrétnu podobu, prestavali Zvolenský zámok do modernej renesančnej podoby. V roku 1575 sem umiestnili stálu vojenskú posádku, ktorú podriadili zvolenským županom.
Pôvod zámku je ukrytý v rozhodnutí uhorského kráľa Ľudovíta z Anjou, prestavať starú kúriu na návrší Zvolena na hrad. K počinu, vďaka ktorému vznikol na našom území jeden z mála gotických hradov určených na bývanie, došlo v poslednej tretine 14. storočia. A už od roku 1424 patril do držby výhradne uhorských kráľovien.
Kastelový hrad, s pravidelným obdĺžnikovým pôdorysom, dvojpodlažnými krídlami okolo ústredného nádvoria, dvojicou veží, to všetko poskytovalo dostatočné pohodlie pre ubytovanie najdôležitejšej dámy panovníckeho dvora s celou jej suitou.
V roku 1805 hrad predali c. a k. Rakúsko – Uhorskej monarchii a tá ho využila ako súd, väznicu a sklad tabaku. V roku 1965 sa stal objektom Slovenskej národnej galérie. Vďaka rozumne vedenej pamiatkovej obnove sa zachovali najvýznamnejšie prvky gotickej a renesančnej architektúry. Zvolenský zámok je až notoricky známa budova. Určite si preto ani neuvedomujeme jej skutočnú hodnotu. Ide o špičkový historický objekt.
Povesť, v ktorej sa Turci hradu zmocnili
Podľa povesti Poklady zvolenskej kastelánky, ktorú zachytil v Povestiach o slovenských hradoch Ján Domasta[1] sa Turci nakoniec na hrad dostali. A oplatilo sa im to. V čase keď Osmanská ríša úspešne obsadila Fiľakovo a založila tam svoj sandžak[2], zdvihla sa vlna utečencov, ktorá mierila k slovenským banským mestám. Tie, vedomé si nebezpečenstva, začali zbierať peniaze na obnovu hradieb a nákup zbraní. To využila manželka zvolenského kastelána vo svojom pláne, ako k nemalým peniazom prísť. Stále platí, sú takí a onakí, ktorí na každej vojne dobre zarobia. Kastelánka najskôr dvoch poslov, ktorí dostali do rúk truhlicu so zlatými dukátmi, za ktoré mali na Gemeri delá nakúpiť, presvedčila, že ten druhý je zradca. Teda zradca! Jednoducho, obom nákupcom implantovala myšlienku, že jeho druh ho chce podviesť a s peniazmi utiecť. Nedopadlo to dobre. Ani nie tak ďaleko od Zvolena, v akejsi krčme sa nákupcovia do seba pustili. Obvinili sa zo zrady a pobili sa na smrť. Do Zvolena sa vrátila truhla a správa, že splnomocnení odborníci na delá sú na onom svete. Keď mestská rada truhlicu otvorila, zistila, že je plná bezcenných plieškov. Len kastelánka vedela, kde sú dukáty. Ukradla ich z dobre stráženej miestnosti, chvíľu predtým ako sa tí dvaja vydali zo Zvolena na svoju poslednú cestu.
Ibaže ani to jej ešte nebolo dosť. Keď uprchlíci došli k mestu Zvolen, chodila medzi nimi ako samaritán najčistejších úmyslov. Pomáhala, to áno, ibaže aj upozorňovala, najmä bohatších, že mesto je už plné a za hradby sa len tak nedostanú. Mnohí pochopili. Kastelánke zaplatili a tá ich do mesta prepašovala. Komôrka na Zvolenskom zámku sa zmenila na pokladnicu zlata a šperkov.
Už Turci hradby preliezali, keď kastelán so slzami v očiach ženu prosil, aby utiekla. Vzdorovala, drahé kovy, šperky, poklad, nič z toho nechcela dobyvateľom prenechať. Neutiekla. Samotný beg, kmeňový náčelník, ju zajal. Dobre stavaná žena ho zaujala, preto jej nariadil zbaliť sa a svojim vojakom vydal pokyn odviezť ju. Pobalila sa. Ibaže žiadne osobné veci, žiadne oblečenie. Batôžtek bega zaujal, vytrhol jej ho z rúk a za kriku okrádanej ženy – zlodejky ho otvoril. Klenoty, najcennejšie predmety tentokrát potešili jeho. Kastelánka prišla o poklad aj slobodu.
Na každej povesti je pravdy trochu. Na tejto bude asi univerzálnej pravdy dosť, ale turecká noha si nikdy v meste ani na hrade neodpočinula.
Zvolen, mesto nepriateľské ku psom?
Naša fena, Amy, má sedem rokov. Sedem rokov so mnou cestuje kade – tade. Až vo Zvolene sa nám stalo, že nás v priebehu troch dní, dvakrát vyhodili z obchodných prevádzok. Po prvý krát z cukrárne Moja srdcovka. Prišla za nami sympatická dievčina so slovami: Prepáčte, váš pes je príliš veľký a odpudzuje našich návštevníkov. Bolo tesne po daždi a cukráreň až na skupinu teenegeriek bola prázdna. Šokovalo ma to, ale bez slova sme odišli. Na druhý deň trhovníčka v tržnici na Trhovej ulici ma upozornila, že môj pes ovoňiava vystavené ovocie, čo odpudzuje zákazníkov. Pri pulte tejto pani sme boli traja. Manželka, Amy a ja. Manželka ako zákazník sa netvárila, že by jej Amyina prítomnosť prekážala. Šokovalo ma to. Ostro som tej pani povedal, aby navrhla správcovi tržnice nalepiť na dvere oznam o zákaze vstupu so psom.
Rozumiem argumentom anti-psov, aj pso-filov. Pravda, aj klamstvá sú na oboch stranách. Amy je Flat coated retriever. Nie je to pes veľký a nie je to ani andulka. Mám preto jedno priane, prosím, ak ma nechcete niekde vidieť so psom, dajte na viditeľné mieste nálepku Zákaz vstupu so psom.
Mám ešte jednu poznámku. Amy má záchranársky výcvik. Pár rokov chodíme na pátracie akcie. Nepýtame sa, či ideme pomáhať netolerantnej slečne z cukrárne, alebo citlivej trhovníčke. Ideme pomáhať, lebo niekto našu pomoc potrebuje. Amy nemá na chrbte nápis Záchranársky pes. V lese, či v ruine pri pátracej akcii som ešte malého bišónika, či čivavu nevidel. Vlčiakov, boxerov, kólie, ridgebackov, áno. Teda netolerantne veľkých psov. To spomínam len preto, že o deň neskôr, keď sme šli okolo Mojej srdcovky, sa zo stoličky v interiéri na Amy zúrivo rozštekal akýsi vreckový psík. Možno si myslel, že mu Amy vypije kávu. Ale ona, kávu naozaj nepije!
[1] Ján Domasta, Povesti o slovenských hradoch 2, Ottovo nakladatelství, Praha, 2016, str. 484-491
[2] Viac na https://kmkt.sk/kontexty/filakovsky-hrad-kamenny-svedok-protitureckych-bojov/
