Sú hrady ako vlajkové lode. Ak ste o nich nepočuli, tak ste ich aspoň videli. A opačne. Ich obrázky sa objavujú v učebniciach, v turistických sprievodcoch, na šálkach, na pohároch, na lyžičkách, na vrecúškach s cukrom, na obaloch kúpeľných oblátok (aj keď široko ďaleko žiadne kúpele nie sú), alebo aspoň na titulných stranách papierových máp. Vranov nad Dyjí. Týči sa na skale tak vysokej, že ak by tam nepostavili hrad, tak by tam musel byť kozmodrom, alebo aspoň socha sovietskeho vojaka – osloboditeľa. Sme totiž na území bývalého socialistického Československa a nevyužiť tak krásnu dominantnú plochu vďačnými súdruhmi komunistami, to by sa nedalo. Našťastie už v Kosmovej kronike zaznamenali, že okolo roku 1100 na vysokej skala stála pevnosť.
Proti prúdu času
Kosmova kronika zachytáva obdobie povedzme, že začiatku stredoveku. Preto vieme, že Vranov nad Dyjí patrí k starým moravským sídlam. Nehovorí však o to, že v roku 1323 Jan Lucemburský[1] dal nehnuteľnosť do zálohy Jindřichovi z Lipé a od neho ju získali Lichtenburkové. Zdanlivá nedostupnosť hradu nebola prekážkou pre Švédov. Počas Tridsaťročnej vojny (1618 – 1648) hrad opakovane dobyli a vydrancovali. Althanovci, šľachtický rod z Rakúska a Bavorska, prebudovali gotický hrad na dnešný barokový zámok. Ani oni, ale neboli poslednými súkromnými vlastníkmi. Tými sa stali Stadnickí z Poľska.
Umenie a umenie architektúry
Pokiaľ budete pátrať po stopách starého hradu dnes, tak sa z neho zachovali časti hradobných stien a tri hranolové veže. Predsunutá strážna veža na zráze nad údolím, vodná veža, slúžiaca na čerpanie vody z rieky Dyje a pri vstupe do zámku obranná veža v predhradí. Autorom barokovej prestavby je J.B. Fischer z Erlachu. Ako centrálnu budovu určil oválnu dvoranu s kupolou, do ktorej uiestnili sál predkov. Jej interiér vyzdobili niekoľko viedenských umelcov a sochy althanovských predkov postávajúce v nikách sálu sú autorským dielom T. Krackera. Žltosvietiaca kaplnka usadená na skale, ktorej kus je viditeľný ešte aj dnes, je zasvätená Najsvätejšej Trojici.
Dve gigantické súsošia dominujúce zadnému nádvoriu spodobujú Zápas Herkulesa s obrom Antaiosom a Aeneasa zachraňujúceho Anchisa z horiacej Tróje. Herkulesov zápas, alebo ak chcete Heraklov zápas s obrom, môže znalcom gréckej mytológie trochu popliesť hlavu. Ide totiž o „bočný“ výjav z ústrednej témy, ktorou bola jedenásta úloha pre Herkulesa. Tá znela: priniesť zlaté jablká Hesperidiek. Kvôli jablkám sa previnilý hrdina vybral až do Lýbie. Tú obýval syn Gaie, bohyne Zeme, obor Antaios. Ako vraví zvyk, stretnutie znamenalo zápas na život a na smrť. Vyčerpávajúci súboj nebral konca kraja. Antaiosovi stačilo, aby sa dotkol zeme a matka mu dobila batérie, poskytla mu vlastnú silu. Ibaže zvíťazil rozum nad silou, zdvihol Herkules obra, aby sa ani len prstíkom zeme nedotýkal a ten skonal v jeho železnom objatí. Mimochodom obe súsošia daroval vlastníkom hradu cisár Karol VI.
Stavbu trojkrídlového zámku dokončili v rokoch 1779 až 1787.
Dnes
Zámok vo Vranove nad Dyjí je naozaj jednou z vlajkových lodí českých, moravských, sliezskych hradov. Je tou destináciou, pre ktorú sem cestujú mraky rakúskych dôchodcov, školopovinnej mládeže, milovníci baroka, obdivovatelia hradov a zámkov.
Najzábavnejšia spomienka, ktorá sa mi k nemu bude viazať, súvisí s mojou otázkou mladej peknej recepčnej v našom penzióne. Ako znalkyňu domácich pomerov som sa ju opýtal, či je lepšie ísť na hrad pešo (vyzerá byť neuveriteľne vysoko), alebo to risknúť s autom a dlhým hľadaním miesta na parkovanie. Pohľad v jej očiach možno smelo označiť za panický. Takmer roztraseným hlasom hovorí: „Já nevím, ja jsem byla na zámku naposled jako školačka.“ Hneď potom sa však vynašla, odbehla do kuchyne a tam jej poradili, aby sme šli pešo. Bola to dobrá rada. Chodník vedie lesom a je veľmi príjemný. Výstup na hrad nepatrí určite k tým namáhavým.
[1] Cielene používam české prepisy miest historických osobností, pre prípad, že by si čitateľ chce dohľadať ďalšie informácie, v tomto prípade ide napríklad o Jána Luxemburského
