Ťažko dnes už povedať kedy sa to presne stalo. Po dlhých dažďoch voda vo Váhu vystúpila tak vysoko, že bolo už len otázkou krátkeho času kedy sa vylej do svojho okolia. Najchudobnejší z dediny, obecný pastier, ktorého majetkom bolo len sedem oviec, mal sen, v ktorom sa mu dostalo varovania, aby zobral svoje ovce a rodinu a uchýlil sa na nevysoký kopec. Skôr ako tak spravil, varoval susedou, aby šli s ním, že voda všetko zaplaví. Nepočúvli ho, zostali. Ráno nebola dedina, neboli ľudia, ani zvieratá. Všetko voda zobrala, všetko sa pominulo. Tomu miestu, aj dedine, ktorá tu znovu vyrástla sa už inak nepovedalo, len Pominovec. Miestu kam sa uchýlil pastier so siedmimi ovca a rodinou sa chvíľu hovorilo: Sedmero ovec. Ale dnes už to miesto nikto nenazve inak ako Sedmerovec. Obidve dediny sa po rokoch spojili a dnes sú známe už len ako Pominovec. V Sedmerovci je však kostol, ktorého história by si tú povesť mohla aj pamätať.
O jednom z najkrajších románskych kostolov
Slovenskú romaniku, čiže slovenský románsky sloh musíme vnímať ako sloh nášho stredoveku. Jednoduchý, skôr hrubý, viac funkčný ako zdobný, úplne vidiecky a už vôbec nie pripodobňujúci zabudnutú slávu Ríma. Zo slova Roma je totiž odvodený názov románsky a má napovedať, že šlo o sloh spodobujúci pôvodný sloh rímsky. Kostolík sv. Jána Krstiteľa, románsky jednoloďový kostolík s polkruhovou apsidou a západnou vstavanou vežičkou a emporou, postavili niekedy v 12. storočí. Ústna tradícia kladie vznik kostola už do 8. storočia. Dokonca v ňom vraj kázali Cyril a Metod. Keďže som však odporcom preromantizovanej legendy o pôsobení týchto pánov kazateľov na Veľkej Morave, radím sa ku skeptikom, ktorí vravia: asi nie. Dnes už osamelo stojaci kostolík na začiatku 20. storočia obklopovalo zopár domov zanikajúcej dediny. Živý, ak sa to dá tak povedať, ostal do dnešných dní len príkostolný cintorín. Hoci, posledný pohreb sa tu konal v roku 1979. Samotný kostolík sa využíva len sporadicky k bohoslužbám spojenými s významnými udalosťami. Jednou z nich býva cyklistická púť počas, ktorej sa posväcujú samotné bicykle. Toto sú praktické informácie o kostolíku, prelomové informácie o kostolíku poskytol posledný výskum a obnova, ktoré sa rozbehli v roku 2008.
Ochrana zdravia pri práci, nový objav z výskumu tohto kostolíka
V prvom rade je potrebné spomenúť, že sa podarilo odkryť zachované fresky. V staršej literatúre sa uvádzalo, že v tomto kostolíku sa žiadne nenachádzajú. Dnes sú v procese reštaurovania a o pár rokov sa interiér bude pýšiť pôvodným stredovekým výtvarným umením. Interiér sa stal jedinečnou na Slovensku zachovanou „kronikou“, kde nájdete pôvodné románske omietky zachované na ploche tak veľkej, že ani jeho súputníci – kostolík v Nitre Drážovciach, v Kostoľanoch pod Tríbečom, v Klátovej Novej Vsi – Sádku, rotunda v Nitrianskej Blatnici, ani rotunda v Skalici, sa nepýšia takým rozsahom pôvodných omietok. Ono sa to môže zdať nie príliš dôležitým, ale ak si povieme, čo všetko je možné z takej steny vyčítať, je to trochu ako úspech s rýchlo vyslobodeným „ježkem z klece“. V prvom rade zloženie omietky veľa napovie o tom kedy bola stavba dokončená. Recepty na výrobu omietok sa rokmi toľkokrát zmenili, že podľa ich zloženia viete, v ktorom storočí ju pripravili. Boli to práve omietky a malta, ktoré pomohli určiť, že kostolík Margity Antiochijskej v Kopčanoch je najstaršou stojacou architektúrou na Slovensku. Ešte zaujímavejšia je hypotéze, s ktorou prišiel jeden z reštaurátorov, ktorý v súčasnosti pracuje na obnove kostolíka. Vo vápennej omietke našiel otlačky tkaných látok. To samo o sebe nie je novinkou. Takýchto otlačkov sa v podobných kostoloch na Slovensku našlo už viac. Všeobecný úzus znel, látky používali stavitelia, aby vyhladili omietku. Ibaže stopy po tkaninách sprevádzajú často aj plytké priehlbne, stopy po tlaku prstov. Nová hypotéza vysvetľujúca stopy po tkanej látke hovorí, že stavitelia možno používali ochranné rukavice ušité z týchto tkanín. Dôvod bol rovnaký ako dnes. Stavebné vápno je agresívna hmota, ktorá najskôr len vysušuje ľudskú kožu, ale v prípade intenzívneho kontaktu môže spôsobiť až popáleniny. A ak sa už dávno šili rukavice z kože, prečo by sa nemohli šiť aj z tkaných látok. Najmä ak stavitelia potrebovali mať citlivejší kontakt so stavebnými hmotami a nemohli používať kožené rukavice!
Kostol na poštovej známke? Nie tak úplne
V roku 2009 Slovenská pošta vydala sériu známok, na ktorých sú zobrazené najvýznamnejšie pamiatky sakrálnej architektúry postavené v románskom slohu. Dostal sa do nej aj kostolík v Pominovci. Ale nie až tak úplne. Na známke je vyobrazená empora. Teda časť interiéru. Tá časť interiéru kostola, ktorá dokumentuje triedny antagonizmus ranného stredoveku, ako by povedali niekdajší učitelia marxizmu-leninizmu. Empora je akýsi vnútorný balkón, ktorý najmä v súčasnosti oddeľuje spevákov kostolného zboru alebo určitú skupinu veriacich (ženy, šľachtu, mníšky) od ostatného priestoru. Veľmi dlho tento priestor slúžil najmä pre majetnejšiu a spoločensky vyššie postavenú časť obyvateľov. Teda zemepánov, urodzené osoby, šľachtu. Po dlhých rokoch bola výstavba empór dotiahnutá k takej dokonalosti, že od ostatného priestoru ich delilo sklo, alebo mali dokonca samostatné vchody, aby ich urodzenosti nemuseli s pospolitým ľudom vstupovať do kostola rovnakým vchodom. Prípadne, aby bohoslužbu mohli opustiť bez povšimnutia v čase kedy im to vyhovovalo. Dnes empori zvyčajne poskytujú priestor pre kostolný zbor a organ. Všeobecne sa tento priestor označuje ako chór alebo chórus. Empora pre kostolný zbor je zvyčajne umiestnená nad hlavným kostolným vchodom resp. v západnej časti chrámu.
Kostolík v Sedmerovci je presne ten typ románskeho kostola, ktoré mám rád. Postavený je údajne na ešte starších základoch stavby, ktoré nebola bližšie identifikovaná. Možno šlo o predkresťanskú, pohanskú stavbu. Toto miesto má svoje kúzlo. A kostolík túto zvláštnu atmosféru len podporuje.
