Pri troche fantázie sú tie bašty ako dva prsníky pred kostolom. Veriace pomedzi ne vstupujú do chrámu. Matka cirkev to tentokrát dobre vymyslela, otvára svoju širokú hruď, aby vstúpili dnu. S odvahou a prísľubom uspokojenia duchovných potrieb. Opevnenie priznáva tajomstvo, ktorému ťažko porozumieť. O opevnení sa hovorí sa ako o husitskom. Prečo? Netuším.
Boží bojovníci
Bojovníci boží, naším českým bratom takí blízki Husiti, začali územie dnešného Slovenska plieniť v roku 1421. Vtrhli na Považie a zdevastovali okolie Trenčína. V roku 1423 prenikli cez Skalicu až k Trnave a mimoriadne sa nabalili v Podunajskej nížine. O päť rokov neskôr sa prehnali ako chamtivý nomádi od Prešporka až po Beckov. V roku 1431 prekročili Jablunkovský priesmyk prešli Považím na Pohronie, základne si vybudovali v Skalici, v Trnave a získali aj Topoľčany. To znamená, že ich násiliu sme neúspešne vzdorovali v 15. storočí.
Kostol 17. storočia
Problém s Husitmi, s husitským opevnením sa nám otvára ako škrupina vlašského orechu vo chvíli keď zistíme, že pramene o histórii datujú stavbu kostola do roku 1590. Súpis pamiatok na Slovensku[1] doslova uvádza: postavený r. 1590 ako protestantský s opevnením. Po opätovnom odňatí kostola (v r. 1658 a 1671) ostal v rukách katolíkov, ktorí ho v 18. stor. upravili a r. 1773 vyzdobili rokok. oltármi, kazateľnicou, spovednicou a lavicami. Súpis dnes už nie je úplne presnou studnicou poznania. Dnes vieme, že v roku 1660 zemepán Nádasdy odňal kostol evanjelikom. Približne v tomto období post farára obsadil istý pán Vinczy, ktorého pri tureckom vpáde zajali. Jeho nástupcu Mikuláša Végha (1667 – 1674) zabili evanjelici. Nápis na portáli opevnenia hovorí, že v roku 1678 bol katolíckym farárom Juraj Klenovič. Vďaka úspešnému povstaleckému ťaženiu Imricha Thökölyho v roku 1683 vyhnali evanjelici katolíckeho kňaza a obsadili kostol. Od roku 1688 do roku 1733 v Brezovej pod Bradlom nebol katolícky farár. Až v januári 1733 bol prepustený evanjelický farár Ján Neogrády a kostol bol odovzdaný katolíckemu farárovi Martinovi Líškovi. Ďalej sa už nedialo nič zaujímavé. Teda až na požiar z roku 1872, ktorý zničil školu, kostol a aj faru.
Kostol s opevnením, ktoré ... (nie)je
Rímsko katolícky kostol Najsvätejšej Trojice je situovaný na východnom kraji mesta. Trochu neobvykle kvočí v úpätí svahu, na východnej strane je doňho zarezaný polkruhovým oporným kamenným múrom. Nad múrom sa týči kopec, o ktorom by bolo slušné povedať, že má predpoklady byť najlepším kopcom na sánkovanie v širokom okolí. Jeho plochu však zabral cintorín, preto spomínať sánkovanie nie je príliš žiadúce. Poloha kostola je trochu záhadou. Ak kostol opevnili, urobili tak určite preto, aby sa chránili pre Turkami. Ak ho postavili v kopci a pred vstupom postavili dve naozaj objemné bašty, asi boli kostol schopní brániť z východnej strany bez pomoci múra. Tomu by nasvedčovala hranatá, neobvyklá (pripomína skôr súčasť barokovej sýpky) štvorpodlažná veža. Hrúbka jej steny v časti prvého podlažia dosahuje 135 cm. Dosť na to, aby sme ju mohli smelo označiť ako fortifikačnú stavbu. Určite schopnú dlhší čas odolávať aj delostreľbe. Záhadu opevneného kostola s chýbajúcim múrom máme teda vyriešenú.
O cintoríne, iba tak na okraj
Cintorín bude pravdepodobne starý ako kostol. Pravdepodobne. Užívajú ho katolíci, rovnako ako evanjelici (samozrejme nie pomiešane) a druhá časť svahu patrila dokonca židovskému cintorínu. Najzaujímavejší hrob prináleží Dušanovi Samuelovi Jurkovičovi (23. 8. 1868 – 21. 12. 1947). Architektovi, autorovi neďalekej Štefánikovej mohyly na Bradle, tiež série vojenských cintorínov padlým v 1. sv. vojne, architektúry spájajúcej ľudové motívy s módnymi trendami prvej polovice 20. storočia, industriálnej architektúry charakteristickej najmä červeným obkladom z režnej tehly z prvej pol. 20. storočia. Rodák z Turej Lúke (dnes časť Myjavy) bol pochovaný tu, v Brezovej pod Bradlom. Travertínový náhrobník, kameňom rovnaký ako bol použitý na Štefánikovu mohylu, je miestom jeho posledného odpočinku.
[1] Súpis pamiatok na Slovensku, zv. prvý A-J, Slovenský Ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, Obzor Bratislava 1967, str. 220
