Predstavte si, že by som sa pomýlil a označenie obce v názve, by som napísal s malým „n“. Synonymický slovník slovenského jazyka hovorí, že názov by sa významovo zmenil na: nahý človek • expresívne holáň • nudista (vyznávač nahoty) • adamita (člen náboženskej sekty naháčov). Mne sa to zdá zaujímavé. Rovnako ako názov obce Havaj na východnom Slovensku, alebo Praha pri Lučenci, ktorú založili husiti. Stránka o farnosti Naháč[1] uvádza, že menej obvyklé pomenovanie súvisí s Jesienkou obyčajnou (Colchicum autumnale). Modrofialový kvietok sa hojne vyskytuje v okolí obce. Jeho ľudový názov znie naháč, kvietok totiž vyrastá zo zeme nahý, bez zelených lístkov.
Sväté slovenské 19. storočie
Dejepis ma vždy bavil. Klamem. Keď sme sa dostali do 19. storočia a stali sme sa svedkami rokov meruôsmych a národnooslobodzovacieho hnutia na území Slovenska, začal som trpieť ako chobotnica v sladkom náleve. Naši mocní, slávni, nepoškvrnení, neomylní, čistí a svätí otcovia národa slovenského boli tak nudné učivo, že by skolilo mroža špendlíkom na vzdialenosť tisícky kilometrov. Ešte aj na maturite zo slovenského jazyka som si vytiahol otázku: Obraz úpadku zemianstva v slovenskej literatúre. Stále si to pamätám. Lebo som na tú tému nevedel ani zaťať. Jednoducho 19. storočie a ja sme k sebe hľadali cestu veľmi dlho. Dosiahli sme kompromis. Pretože niečo nesväté sa v ňom dá nájsť. Najmä vo vzťahu k jeho duchovným predstaviteľom.
Juraj Fándly. Od jesene 1780 do januára 1807 farár v obci Naháč. Fara bola najbiednejšou v celom trnavskom viktariáte. Budova fary bola údajne tak dobre udržiavaná, že hrozilo stále jej zrútenie. Ani zlý stavebnotechnický stav Fándlyho obydlia nebol prekážkou jeho literárnej činnosti. Tu kdesi môžeme vystopovať korene nezmieriteľného sporu s Jozefom Ignácom Bajzom (ďalší velikán jagavého slovenského 19. storočia).
Ako ďábel mláďencovi by najradšej jednu vyťal
Najskôr niečo málo z nudného dejepisu a nečítanej literatúry. Fándly je autorom mravoučného (ale asi nikým nečítaného diela) Dúwerná zmlúva mezi mňíchom a diáblom o prvních počátkoch, a stradávních, ag včúlagších premenách reholňíckích a Bajza sa podpísal pod René mláďenca príhodi a skúsenosti (prvý román v slovenčine!). Aby toho nebolo málo, musíme do hry pribrať aj tretieho, Antona Bernoláka. Bola by škoda nespomenúť, že Bernolák bol dlho označovaný za maďaróna a zradcu slovenského národa. Po jeho smrti, v rokoch 1825 až 1827, vyšiel jeho slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarský slovník. Autor v úvode nabáda Slovákov, aby sa s jeho pomocou naučili po maďarsky. Akoby povedali naši západní susedia: těžký průser. Nič to však nemení na tom, že Fándly bol jeho fanúšikom. V Dúwernej zmlúve sa dokonca priamo odvoláva, že knihu píše pre mladých kňazov, aby mali vzor Bernolákovho jazyka.
A vtedy sa stalo to, čo dnes už ťažko pochopiť. Dolnodubovský farár Jozef Ignác Bajza napísal v júli 1789 svojej cirkevnej vrchnosti list, v ktorom žiadal o dovolenie odpovedať na Fándlyho dielo. Tento skutok bol vyslovene udavačstvom. Bajza vlastne žiadal o zákrok cirkevnej moci, ktorá jeho samotného už dva razy postihla (v roku 1782 mu zastavili jeho zbierku Rozličních veršuv knížka prvňá a v roku 1785 už tlačiarensky rozrobený druhý romám René). Navyše donášal na svojho suseda a zrejme dobrého známeho. Škoda, že nevieme, ako Bajza zareagoval na Bernoláka a jeho dizertáciu. Vedieť o nej musel, všetko sa odohrávalo v okruhu niekoľkých desiatok kilometrov, navyše v prostredí katolíckych kňazov.[2] Tak objasňuje korene sporu Pavel Dvořák. Čisté ľudské zlyhanie, žiadne svätosť. Chudoba, čo kriví charakter, závisť, ktorá odsunula pozornosť na iných. Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami, darmo, múdra hlava, ktorá si všimla tohto paradoxu. Z našich otcov národa slovenského sú odrazu obyčajní, tvrdohlaví, sebapresadzujúci sa, netolerantní chlapi. Ako snežienky na jar sa začali rojiť pamflety „anonymných“ autorov s originálnymi názvami Odporné smluvání medzi rozumným mníchem a sprostým ďáblem o mníchoch a reholníkoch zložené (1789), o rok neskôr Anti-Fándly aneb Dúverné zmlúvání medzi Theodulusem, tretího Franciškánuv rádu bosákem, a Jurem Fándlym, naháckim farárem o, a proti geho Dúwernég zmlúwe medzi mníchem a ďáblem. Fándly si udržal dekórum pokojného oponenta a vydal Zahambeni posmívač Anti-Fándly, ktorého gakošta falešného paškvillanta zo štrnásterú vipisánú faleš zahambili nahácké péro. Bernolák tiež priložil svoje polienko do vatry zloby a anonymne v roku 1790 publikoval Toto maličké písmo má sa pánovi Anti-Fándlymu do jeho vlastních rúk odovzdať. Akokoľvek sa na ten spor budeme pozerať, pokojne si môžeme povedať, nezmenili sme sa. Len vďaka sociálnym sieťam nepotrebujeme zháňať vydavateľov, ktorí tie nenávistné komentáre budú vydávať.
O kostole, aby som naň nezabudol
Kostol a opevnenie. Tie mali byť predmetom tohto rozprávania. Ibaže ani o jednom, ani o druhom, toho nie je veľa čo písať. Pôvodný kostol prestavali v roku 1940. Ten pôvodný, renesančný, postavili v roku 1594. O pár desiatok rokov neskôr, v roku 1629 ho posvätil titulárny biskup Ján Pyber. Opevnenie má na bráne datovanie 1612, možno v tom roku bolo dokončené. Dnes už nemá svoj originálny pôdorys. Čiastočne ho zbúrali. Možno pri obnove kostola, možno skôr, možno neskôr. Asi ho vyhodnotili ako nehodnotné, teda ako obyčajný príkostolný múr. Škoda.
Naháčsky kostol ako svedok
Ten kostol je naozaj svedkom. Pripomienkou toho, ako blbo sa u nás vyučuje dejepis. Skúste študentom na strednej škole podať dejiny národného uvedomenia Slovákov cez príbehy, v ktorých si otcovia národa šli po krku a tí študenti sa nakoniec pôjdu radi pozrieť aj na kostol, ktorý je svedkom tých čias. A možno ich zaujme aj rozprávanie o tom, prečo sa u nás v 16. storočí opevňovali kostoly.
[1] http://www.nahac.fara.sk/historia.html
[2] P. Dvořák, Štvrtá kniha o Bratislave, Bratislava v Európe a Európa v Bratislave v 18. a 19. storočí, Rak Budmerice, 2011, str.134
