Na Pohanskú nevedú žiadne cesty. Na Pohanskú nevedú žiadne turisticky značkované cesty. To je pravda. Pre mňa nepochopiteľné. Pohanská je živá história. Dôkaz, že na západnom Slovensku sa usídlili Kelti. Nie Asterix s Obelixom (hoci diviakov na lov by tu mali habakuk), nie Druidi potácajúci sa okolo Stonehange (hoci na Slovensku máme rondelov habakuk a dokonca aj megality v Holíči), nie spevy a tance, tak staré že keltomániu napĺňajú živou zábavou (toto si podržali asi naozaj len v Írsku a trochu v Galícii. Na Slovensku máme fujary a tie len tak ľahko vo svete nenájdete). Nerozumiem tomu, prečo sme Pohanskú uzatvorili pred svetom. Najmä preto, že je v tesnom susedstve Plaveckého hradu. Je súčasťou Plaveckého krasu. Je pekná, je pokojná, je tichá, ponúka krásne výhľady. Je spôsobom ako ponúknuť kvalitnú turistiku a ako podsunúť do povedomia pospolitého ľudu, že sme súčasťou slávnej histórie ľudských kmeňov. Záhada nad záhadu.
Na Pohanskú vedú neznačkované lesné chodníky. A je ich dosť. Najlepšie priamo od cintorína v obci Plavecké Podhradie.
Koniec Keltov na začiatok
„Koniec Keltov na Slovensku sa niesol v duchu desaťročia trvajúcej agónie. Zatiaľ, čo ich súkmeňovci v západnej Európe postupne krvácali pri odrážaní náporov Rimanov z juhu či Germánov zo severu a východu, na slovenskom územím čelili tráckym kmeňom Dákov prichádzajúcich z dnešného Rumunska. O osude „našich“ Keltov sa napokon rozhodlo roku 44 pred n. l. po prehranej bitke s Dákmi pri Neziderskom jazere. Následkom porážky na bojovom poli sa časť keltského obyvateľstva presunula do severných horských oblastí Slovenska, časť žila v symbióze s Dákmi na spoločných sídliskách, ako dokazujú nálezy zo Zemplína a Nitrianskeho Hrádku. Po porazení Dákov Rimanmi, ktorí roku 9 pred n. l. ustanovili imperiálnu hranicu na slovenskom toku Dunaja, veľká časť Keltov migrovala na západ, presídlila sa na sever Slovenska, prípadne spolu s Dákmi ustúpila pred náporom Germánov na horné Potisie.“[1]
Koniec som dal na začiatok. Jednoduchšie je potom povedať, ak hovoríme o Keltoch na Slovensku, hovoríme o histórii vzdialenej 2100 možno až 2400 rokov. Nejakých 100 rokov hore-dolu, to už treba brať ako prirodzený rozptyl.
Záhadný pôvod Keltov
Napriek rokmi stúpajúcim a rokmi mierne klesajúcim vlnám Keltománie (obdoba prehistorickej Dinománie ovládajúcej viac mladšie ročníky), stále nevieme kde sa vzali, tu sa vzali Kelti. Kelti, tiež Galovia (lat. Galli) sú zaradení do skupiny indoeurópskych kmeňov. Zo zákulisia dejín vystupujú v období mlado bronzových kultúr popolnicových polí v oblasti od Čiech po severné Francúzsko. V halštatskom období sa sústredili na území severozápadne od Álp. Sústredili a čulo obchodovali s Talianskom (rozumej s Etruskami) a gréckou Massiliou. Informácia je veľmi dôležitá, pretože na prelome 5. a 4. storočia pred n. l. sa práve z tejto oblasti začína expanzia keltských kmeňov. Pozor! Toto „vycestovanie“ za hranice domoviny nebolo prvé. Španielsko a časti Britských ostrovov už mali obsadené. O storočie neskôr, niekde v 4. a v 3. storočí pred n. l. kolonizujú celé Taliansko, karpatskú kotlinu, Balkánsky polostrov, Malú Áziu (Galatia). Úspešná expanzia nakoniec narazila na odpor starousadlíkov, preto sa Kelti sústredili na strednú Európu a územie nimi obývané, dostalo názov Bojohemum. Začína sa obdobie (asi polovica 2. storočia pred n.l.), v ktorom zakladali zárodky budúcich miest, sídliská pod názvom oppidum. Sto rokov určite nie je veľa. Iba sto rokov sa ešte Kelti udržali v našom priestore. Vytvorili vyspelú laténsku kultúru (La Tène), na základe dobrej znalosti metalurgických procesov, užívali železný pluh, rotačné mlyny na spracovanie obilia, hrnčiarsky kruh, email, sklo, na kúrenie sapropelit (niečo ako uhlie, horľavá organická usadenina uhoľného radu s pozostatkami jednobunkových organizmov, prípadne so zvyškami rastlín). V 1. storočí pred n. l., napriek sláve Asterixa a Obelixa, sa aj vo Francúzsku dostali pod pevnú ruku Rímskej ríše, v našej oblasti pod vplyv Dákov a to čo by sme mohli nazvať ešte keltskými kmeňmi, boli len obyvatelia Bretónska, Walesu, Škótska, Írska. Kultúrnu nezávislosť si nakoniec udržali len v Írsku a vo Walese.
Tá naša Pohanská
Je zaujímavé, že ako archeologické nálezisko ju spomína Matej Bel v „Notitia Hungariae novae“ už v 18. storočí, ale prvý prieskum vykonal až Štefan Janšák na konci 20. rokov 20. storočia. Na prelome 60.-tych a 70.-tych rokov prebehol ďalší výskum a podľa všetkého bádanie na dobrých pár desiatok rokov zobralo za kratší koniec. Čo sa zdokumentovalo? Prvé osídlenie bolo vystopované z doby bronzovej (cca 700 rokov pred n. l.). V 4. storočí pred narodením Krista jeden z prúdov expandujúceho keltského národa sa na dlhší čas zdržal v Karpatskej kotline. Táto znalosť je stará hádam len sto rokov. Do konca 19. storočia by vás každý historik presviedčal o tom, že v Čechách Kelti boli, ale na Slovensku? Čo by tu už len hľadali ?
Na Pohanskej, na pomerne vysokom vrchu si postavili veľkomesto, oppidum nepravidelného štvoruholníka o rozlohe 38 ha (niektorí autori uvádzajú 49 ha). Zaujímavosťou je opevnenie. Tvorili ho dva valy s výškovým rozdielom 150 m. Opevnenie tvoril múr z kameňov kladených na sucho, bez malty, za ktorým sa nachádzal hlinený val s drevenou konštrukciou. Z nich tu veľa neostalo. Len slabšie čitateľné terénne vlny ťahajúce sa v niekoľko metrových líniách. Žiadne veľké stavby. Žiadne vysoké múry. Slabúčko viditeľné základy budov a nádvorí. Výsledky výskumov dokumentujú vstupnú bránu s vežou, zemné zásobníky a dve veľké jamy lievikovitého tvaru. Možno kultové jamy. Jedna z nich bola navŕtaná a našli sa v nej rôzne predmety. Skúšobný vrt potvrdil spojenie jamy s tunajším jaskynným systémom. Opäť dôležitá informácia. Kelti inklinovali k podzemným priestorom. Boli to miesta obývané bohmi, ktorým obetovali. Vôbec nie výnimočne, aj ľudské obete.
Gotický kostol, tak trochu naviac
Hoci na Pohanskú nevedie žiadna turisticky značkovaná trasa, tá najlepšia (neznačkovaná) začína pri cintoríne v Plaveckom Podhradí. Vedie po hornom, severnom okraji dediny a stáča sa k Božím mukám pod Pohanskou. K stĺpu so sakrálnym významom. Nie je to kaplnka, nie je to prícestný kríž, je to stĺp. Od stĺpu smerom vpravo pokračuje chodník. Chodník, ktorý vedie k pomerne rozsiahlemu rumovisku.
Podľa dostupných správ, ide o pozostatky gotického kostola zo 14. storočia s kláštorom, ktorý stál v susedstve zaniknutej osady. Zaujímavé je, že kostolík (známy pod miestnym pomenovaním „Pri kláštore“, alebo „Praveký kláštor“) bol v 16. storočí opevnený múrom (turecké ohrozenie) a v 18. storočí k nemu pristavali vežu. Kedy presne lokalitu opustili pôvodný obyvatelia nie je známe. Na začiatku 20. storočia miesto poškodil zosuv pôdy. Dnešné vedomosti o kostole a kláštore sú z výskumu Karola Kulašíka, archeológa, ktorý tu strávil výskumnú sezónu v roku 1967[2].
Aká si Pohanská?
Úžasná! Úplne jednoznačne. Bohatá na históriu, aj lesnú zver. Počas návštevy sme videli muflónov aj lesných zajacov. Nie je to až taká samozrejmosť. Teda okrem zimnej sezóny, vtedy sa muflóni v Malých Karpatoch producírujú ako v knihách Braňa Jobusa.
Samozrejme, že krásne výhľady z málo zalesnených častí vrchu majú prím pred ostatnými zážitkami, ale! Ale to miesto má v sebe to pohanské zo svojho názvu. Keď je niečo pohanské tak je to ... koniec koncov odpoveď si môže dať každý sám 😊
P.S. tip pre tých, ktorí chcú vedieť viac: publikácia Keltské osídlenie Slovenska, Pieta Karol, Archeologický ústav SAV Nitra, Nitra 2008
[1] Kelti, Veľká kniha o Keltoch v Žilinskom kraji, kolektív autorov, Matica Slovenská, Martin 2015, str.14
