Občas sa mi stáva, že témy, ktorým sa venujem sa mi vracajú ako bumerang. Dôvody sú rôzne, opätovná návšteva miesta, nové informácie, prípadne nutnosť opraviť, doplniť publikované informácie, zánik pamiatky, obnova pamiatky. V Bratislave na Račianskej ulici, akoby sa vedro naplnilo všetkými dôvodmi. Koncom roku 2018 ma oslovila spoločnosť Corwin v súvislosti s výstavbou bytového komplexu Guthauz. Veľmi neobvyklé, mal som sa prísť pozrieť na podzemný objekt, ktorý bol súčasťou pozemku developera. V mori náletovej zelene, v oblaku zápachu odpadkov, výkalov a nanosených smetí bol ukrytý relatívne veľký, netypický, betónovo - tehlový objekt. Vojenský objekt. Súčasť delostreleckého opevnenia mesta Prešporok, ktoré vybudovali vo veľmi krátkom čase po vypuknutí 1. svetovej vojny. Kaverna zahĺbená do zeme, ktorej úlohou bolo chrániť železničnú trať vedúcu od lokomotívneho depa Bratislava Východ (v tom čase známeho skôr ako Rendez, či Rendezöpályaudvar z roku 1893), spojnicu s Račišdorfom, či smer od továrne Dynamit Nobel. Predstavte si, že niekto vykopal ohromnú jamu, jej steny do slušnej šírky obmuroval tehlami, urobil preklad z koľajníc a vybetónoval strop, ktorý je ako mohutný klobúk dubáka, ibaže z veľmi pevného betónu. Bol som ohromený.
O železnici, ktorá rozhodla
20. augusta 1848 prevádzkovali na našom území železničnú trať so strojným pohonom na úseku Prešporok - Marchegg - Gänserndorf (- Viedeň). Keď k nej 5. februára 1914 pribudla prevádzka tzv. električky na trati Viedeň – Prešporok (v skutočnosti elektrického vlaku), stratégom Ministerstva vojny Rakúsko Uhorskej monarchie zasvietila červená kontrolka na pracovných stoloch. Doba bola tehotná na vojnový konflikt a im pribudla úloha zabezpečiť obranu železnice a mostov v smere na Viedeň. Prvotná myšlienka na vybudovanie bojového opevnenia v okolí Prešporku pochádza zo začiatku 20. storočia. Koncepcie na jeho ochranu (občas nesprávne označovaná koncepcia ako Pressburger Bruckenkopf – označenie sa vzťahuje skôr na medzivojnové opevnenie) sa objavili na Ministerstve vojny už v roku 1902. Zvolená bola forma tzv. opevnených miest, správnejšie predmostí v mestách Krems, Tulln, Viedeň, Prešporok, Komárno, Budapešť.
Oprášili sa výsledky terénnej obhliadky Prešporku zo začiatku začiatku leta 1911. Práve tieto odporúčali budovanie bojových opevnení, tzv. kaverien, na svahoch Malých Karpát v línii: Devínska Kobyla, Dúbravská Hlavica, Železná studnička, Kamzík, presnejšie v pokračovaní na Hainburger Berge. V decembri roku 1913 predložilo veliteľstvo 5. zboru Rakúsko – Uhorskej armády (v Prešporku) Ministerstvu vojny so sídlom vo Viedni, generálny projekt na opevnenie Prešporku. Autorom návrhu bol major arm. gen. vo výslužbe Škvor. Pás osamotených ohnísk odporu mal byť budovaný poľným spôsobom. Bez dostupnej stavebnej techniky, prakticky ručne.
Prešporské delostrelecké opevnenie vo výstavbe
Dňa 23. augusta 1914 Ministerstvo vojny vydalo nariadenie, ktorým sa zahájili opevňovacie práce pod vedením Befestigungbaudirektion (Opevňovacieho stavebného riaditeľstva). Prvá svetová vojna sa oficiálne začala 28. júla 1914. Už 1. októbra 1914 dosiahol počet pracujúcich na opevnení 6 000 mužov. Nasadenie takého vysokého počtu robotníkov si vyžiadala situácia na východnom ruskom fronte. 1. augusta 1918 vypovedalo vojnu Nemecko Cárskemu Rusku a 6. augusta sa k vojne proti „ruskému medveďovi“ prihlásilo aj Rakúsko - Uhorsko. Situácia na východnom fronte sa v krátkom čase skomplikovala. Pohyb vojsk sa zastavil na karpatských hrebeňoch. Napriek tomu, že 11. decembra 1914 Rakúsko Uhorské vojská zastavili postup Ruska pred Krakovom, nebezpečenstvo prelomenia frontovej línie bolo reálne. Vybudovanie obranných postov chrániacich srdce monarchie, Viedeň, dostalo vysokú prioritu. Práce pokračovali v rýchlom tempe a v priebehu necelého roka bola línia v bojaschopnom stave.
Kaverny boli jednoznačne jedinečným dielom moderného fortifikačného staviteľstva. Napriek tomu, že neboli vytvorené podľa žiadneho univerzálneho modelu. Prispôsobovali sa prostrediu, v ktorom boli budované. V zásade platilo, že sa uprednostňoval hornatý terén s pevným, kamenným, podložím. V prípade kaverien vybudovaných na masíve Dúbravskej Hlavice ide o úkryty ťažkého typu. Ich budovanie si vyžiadalo kvalifikovaný prístup odborníkov z oblasti vojenských obranných stavieb, ako aj odborníkov z radov delostreleckého vojska, baníctva a geografov. Ku kavernám (resp. k fortifikácii celej oblasti Devínskej Brány a priľahlého okolia) patrili pôvodne aj ženijné prekážky (kolové zátarasy, záseky, barikády a pod.). Nakoľko však boli väčšinou budované z dočasných materiálov, dodnes sa nezachovali (ich lokalizácia a dokumentácia by si zaslúžila samostatný výskum v archívoch a v teréne). Presný dátum a podrobnosti vzniku jednotlivých kaverien sa (zatiaľ) nepodarilo v archívnej dokumentácii nájsť. Časovo je možné ich budovanie vymedziť do obdobia od 23. augusta 1914 do 1. októbra 1915. Kaverny boli zrejme vybudované podľa taktického usmernenia veliacich dôstojníkov na tomto úseku obrany, ktorý stanovili aj ich architektonické (tvarové a materiálové) riešenie. S veľkou pravdepodobnosťou prebiehali opevňovacie práce priamo pod dohľadom najvyššieho velenia armády Rakúsko – Uhorska, pretože línia opevnených kaverien bola budovaná v smere predpokladaného pohybu nepriateľských vojsk na Viedeň. Kaverny obdobného typu, ako sa nachádzajú v masíve Dúbravskej Hlavice, boli identifikované aj od údolia Železnej studničky po vrch Kamzík a v Hainburger (tiež Hundsheimer) Berge nad rakúskym mestečkom Hainburg. Veľmi racionálne správanie armády viedlo jej staviteľov k tomu, aby bol na prešporskom úseku zvolený najodolnejší základný dostupný materiál - prostý betón, vystužovaný oceľou. Realizovali sa zemné a betónovacie práce. V skalných masívoch boli vykonané razičské práce využívajúce pevný skalný masív ako priestor na vybudovanie miestností slúžiacich na ukrytie vojakov, zvierat – koní ako aj materiálu.
Mimoriadnosť stavebných diel dokazujú aj údaje o hĺbke, do ktorej museli byť vybudované pod povrchom zeme, aby odolali delostreleckej streľbe nasledujúcich ráží:
- Granáty ráže do 210 mm – potrebná hĺbka aspoň 7 metrov
- Granáty ráže od 210 mm do 380 mm – potrebná hĺbka aspoň 9 metrov
- Granáty ráže 380 až 420 mm vyžadujú hĺbku aspoň 14 metrov.
Kaverny sa stali jedným z najbezpečnejších úkrytov živej sily a materiálu v horskom teréne.
Základné požiadavky na plánovanie a výstavbu kaverien:
výstavba sa vykonáva súčasne vo všetkých líniách, ktoré sú v horskom teréne k dispozícii,
musí sa určiť počet, podoba a spôsob napojenia na zákopový systém,
určí sa počet odborného personálu,
zabezpečí sa dostatok špeciálneho náradia – vŕtacie súpravy, kladivá, cepíny, sekáče a banské trhaviny
Kaverny sa delili na:
· kaverny na ochranu bojových jednotiek a ich bojových prostriedkov
· kaverny pre guľometné pozície
· kaverny pre delá
· kaverny pre osvetlenie bojiska
· kaverny – pozorovateľne
· kaverny pre veliteľské stanoviská
Kaverny ako úkryty:
· kaverny pre zálohy
· kaverny pre poľné obväziská
· kaverny ako sklady a poľné kuchyne
· kaverny pre strojné zariadenia: kompresory, elektrocentrály a pod.
· kaverny pre veliteľské stanoviská vyšších stupňov
Všeobecne platilo, že pre stavbu stálych kaverien boli najvhodnejšie skalné steny odvrátené od predpokladaného postupu nepriateľa. Budovanie kaverien sa začínalo razením štôlne v určenom smere a sklone. Prierez býval obdĺžnikový alebo lichobežníkový, užší pri strope. Po vybudovaní štôlne sa pristúpilo k dobudovaniu vybetónovaných uzáverov, únikových komínov a výdreve prístupových zákopov.
Daniela Olenočinová z Dúbravského múzea upozorňuje, že v Pamätnej knihe Dúbravky, ktorú "v roku 1935 za starostovania Martina Granca krasopisným písmom spísal učiteľ Jozef Zelinka", je táto poznámka: ,, V rokoch 1914-15-16 budovala vojenská správa na Slukovom vršku v Pastýrovom táli a na Glavici zákopy. Začali sa hotoviť v októbri 1914. Pri prácach boli zamestnaní robotníci z Dúbravky, Lamača, Devínskej Novej Vsi, a okolitých obcí v počte 1500 ľudí. Odborníci pochádzali z Tirolska, jeden inžinier bol Nemec (kapitán) a jeden Čech (rotmajster) - (feldvébel). Všetkých kaverien bolo celkom 11 a mali slúžiť ako ochrana pred Rusmi (ochrana Prešporka). V roku 1916 bolo zriadené i telefónne vedenie hore Glavicou cez Devín do Prešporku. Presne v roku 1917 sa kaverny rúcali (planírovali).“
Bezpečnostná posádka Prešporku a delostrelecké opevnenie
K 1. októbru 1915 bola ako posádku opevnenia určená VIII. Domobranecká teritoriálna brigáda. Táto obsadila opevnenie, ktoré tvorili prekážky, úkryty, kaverny, ale aj stavby ciest od vrchu Kamzík, cez Dúbravskú Hlavicu, Devínsku Kobylu až po vrch Königswarte v Hundsheimer Berge (Rakúsko). Napriek tomu, že Prešporok nemal pridelenú vlastnú vojenskú posádku, bezpečnostnú posádku zaisťujúcu most a predmostia k 1. januáru 1915 tvorili:
Veliteľ predmostia so štábom a opevňovacie stavebné riaditeľstvo
VIII. domobranecká teritoriálna brigáda v zložení:
Pomocná rota,
Domobranecký teritoriálny prapor 61,
Strážny detašemenet dunajského mostu domobranecký delostrelecký oddiel (bez diel),
Svetlometná čata
2 spojovacie čaty,
3 pracovné oddiely (celkom 300 mužov)
Rok 1915 a zabezpečenie územia predsunutými ohniskami odporu
V januári v roku 1915 navrhol veliteľ predmostia Ministerstvu vojny, aby doplnilo opevnenie Prešporku predsunutými ohniskami odporu vo vzdialenosti 7,5 km od mosta. Cieľom opatrenia bolo zabezpečiť most aj v bezprostrednom ohrození. Týchto prác sa zúčastnilo súčasne 4 500 osôb. Na konci februára bola opevňovacia línia dokončená. 21. marca Ministerstvo vojny, vzhľadom k vývoju situácie nariadilo okamžité ukončenia a následné zastavenie opevňovacích prác. Rozostavané objekty sa mali dokončiť, nové objekty sa budovať už nemali, všetky objekty sa mali naďalej udržiavať v dobrom stave. Objekty na vrchu Kamzík a jeho okolí (doposiaľ len zmapovaná poloha, práce na ich obnove neboli začaté) sa od dokončených objektov masívu Devínskej Kobyly výrazne odlišujú. Objekty na Kamzíku majú zväčša kompletne vybetónované aj vnútorné priestory na rozdiel od objektov napríklad na Dúbravskej Hlavici. Pôvodne sa uvažovalo o tom, že nevybetónované objekty sú nedokončené. Geologický prieskum, ktorý vykonal RNDr. Ján Madarás, PhD. zo Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra Geologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave ukázal, že betónovanie niektorých objektov nebolo nutné. Podložie Dúbravskej Hlavice tvoria tzv. zelené bridlice. Horniny z obdobia prvohôr vyznačujúce sa mimoriadnou pevnosťou. Podložie Kamzíka a jeho okolia bolo v konštrukčnej hĺbke nestabilné, tvorené mäkkými horninami, preto bolo potrebné pristúpiť ku kompletnej betonáži interiéru.
Poloha doposiaľ zmapovaných objektov delostreleckého opevnenia naznačuje jednu zaujímavosť. V archívnych dokumentoch, rovnako ako v literatúre sa objavuje už spomenuté slovné spojenie Pressburger Bruckenkopf, čiže Opevnenie prešporského predmostia. Sled, v ktorom sú objekty budované naznačuje ochranu iného strategického cieľa. Major Jiří Sommer vo svojom článku Opevnění Bratislavy za světové války (Rozhledy technických zbraní 1935) identifikuje strategické ciele obrany nasledovne: 1912 – V tomto roce dalo ministerstvo války velitelství 5. Sboru v Bratislavě pokyny pro vypracování podrobného návrhu na opevnění Bratislavy. Úkol pevnosti byl stanoven pro válečnou osádku takto: uhájit bratislavský přechod přes Dunaj proti akcím nepřátelské polní armády, zajistit vyřazení jedné vyšší jednotky – podle válečné situace – buď ze severního neb z jižního břehu Dunaje. Bezpečnostní osádka měla alespoň znemožnit nepřátelské nájezdy a spolehlivě zajistit most proti sabotáži. Opevnění severního břehu mělo být provedeno za 10 neděl, jižního za 8 neděl. Autor mal pravdepodobne k dispozícii pramene z dotknutého obdobia, napriek tomu nie je možné úplne súhlasiť s takýmto vymedzením strategického cieľa obrany. Ako je uvedené v úvode, k rýchlej výstavbe opevnenia sa pristúpilo po začatí Veľkej vojny a po sprevádzkovaní nového železničného spojenia Prešporok – Viedeň elektrifikovanou dráhou, ktorá viedla cez Starý most k dnešnému Hviezdoslavovému námestiu v Bratislave. Len malá časť opevnenia umiestneného nad dedinkou Karlová Ves (Karldorf, Károlyfalu) mala dosah a možnosť palebného krytia Mostu Františka Jozefa. Skutočnú ochranu mostu poskytovali len palebné postavenia na rakúskom kopci Kőnigswart. Tieto palebné postavenia kryli skôr trať „električky“. Poloha objektov na Dúbravskej Hlavici zasa kryla paľbou slovenskú časť železničného spojenia Prešporok – Marchegg - Viedeň. Objekty od úpätia Kamzíka v časti Železnej studničky pôvodnú železničnú zastávku Železná studnička, železničný viadukt Červený most a ostatné objekty vybudované v línii kopcov Kamzík – Ahoj, železničný tunel, hlavnú železničnú stanicu Prešporok a trať smerujúcu k mestu Trnava.
Rok 1916 a likvidácia opevnenia
Situácia na opevnení ostala nezmenená asi pol roka. V apríli v roku 1916 Ministerstvo vojny nariadilo likvidáciu opevnenia. Tristo vojnovým zajatcom a civilným robotníkom bolo určené rozobrať prekážky, zahádzať zákopy, zbúrať dočasné baraky. 1. mája bola bezpečnostná posádka bratislavského predmostia rozpustená. V nasledujúcom roku sa prikročilo aj k zrušeniu permanentných objektov (kaverien) a pozemky sa začali vracať pôvodným vlastníkom. Na konci vojny, v roku 1918 boli betónové úkryty, ak o to vlastníci pozemku požiadali, odstránené, alebo zadarmo, v niektorých prípadoch za symbolický poplatok (100 Korún) odovzdané. V prípade kaverien bola situácia obdobná, boli odovzdané alebo zostali v pôvodnom stave, prípadne bol vchod zahádzaný nalámanými skalami.
Kaverny sa zachovali takmer v 100% rozsahu kompletnej tvarovo-hmotovej podstaty - nosnej betónovej konštrukcie. Jedinou nezachovalou časťou je výdreva prístupových zákopov a pôvodný interiér kaverien tvorený dreveným „nábytkom“. Môžeme predpokladať, že po roku 1918, kedy boli pozemky prinavrátené do užívania pôvodným vlastníkom, títo využili možnosť demontovať drevené časti a použiť ich pre vlastnú potrebu. Aktuálny stavebno-technický stav objektov je veľmi dobrý. Betón konštrukcie stien je v miestach zalamovania ostenia a v miestach spájania vrstiev lokálne opadaný. Povrch stien je pokrytý machom, resp. vodorovná časť je obrastená vegetáciou - najmä travinami. V blízkom okolí objektov voľne rastú dreviny, ktoré svojou koreňovou sústavou môžu časom narúšať osadenie uzáverov v teréne. Vnútorný priestor uzáverov je značne znečistený odpadkami, prípadne odrezkami krovín. Stav možno celkovo hodnotiť ako stabilizovaný, s miernou progresiou na rozklad betónu, na ktorý pôsobia obvyklé erózne a korózne činitele. Zaujímavé je, že vo zvetraných častiach betónového poteru je možné z času na čas nájsť drobné skamenené mušle. Hoci nebolo vykonané žiadne paleontologické porovnávanie, je nepochybné, že piesok použitý na stavbu pochádzal z pieskovní kopca Sandberg pri Devínskej Novej Vsi. Využitie najbližších zdrojov stavebného materiálu potvrdzuje už spomenuté veľmi racionálne správanie budovateľov opevnenia.
Kaverny a 2. svetová vojna
Počas 2. svetovej vojny tieto zaujímavé stavby začalo výrazne využívať civilné obyvateľstvo a v oblasti Kamzíka a vrchu Ahoj aj nemecký Wehrmacht. Podľa slov pôvodných obyvateľov Dúbravky sa sem ich rodičia chodili po začatí spojeneckých náletov na rafinériu Apollo schovávať. Nebolo nič neobvyklé, keď ľudia so sebou brali periny a zásoby potravín, pretože nevedeli odhadnúť ako dlho bude bombardovanie trvať. V podzemných priestoroch sa ukrývali celé rodiny, dokonca s nemluvňatami. Stalo sa, že pri rýchlom úteku z dediny rodičia zabudli svojmu dieťaťu vziať cumeľ. Dieťa plakalo a nebolo možné ho utíšiť, preto sa jeho otec ešte počas preletu bombardérov vrátil do domu a cumeľ doniesol do kaverny. Iná situácia bola pri objektoch, ktoré začala využívať nemecká armáda. Wehrmacht vybudoval palebné postavenia pre protilietadlové delostrelecké batérie tzv. flaky. Plocha v najbližšom okolí kaverien bola upravená tak, aby ju bolo možné vybetónovať. Zabetónovali závitové tyče, ktoré neskôr poslúžili ako kotvenie zbraňového systému. V 60. a 70. rokoch 20. storočia bolo okolie týchto objektov mapované a z takticko – strategického hľadiska vyhodnocované. Vykonaný bol aj pyrotechnický prieskum, pri ktorom mali byť vyzbierané zbytky munície.
Dobrovoľník horší od triedneho nepriateľa
Združeniam dobrovoľníkov, ktorí obnovujú naše historické dedičstvo, môžeme vďačiť viac za obnovu pamiatok ako ich vlastníkom, resp. štátu. Vyčísliť hodnotu ich práce by bolo ako počítať zrnká ryže, ktoré skonzumujú na území Číny a Kambodže v jeden deň na obed. Napriek tomu sa aj medzi nimi „majster utne“. V prípade obnovy kaverien na území Bratislavy, akoby si priamo po rukách sekal.
Dňa 24. septembra 2013 vydal Pamiatkový úrad rozhodnutie, ktorým objekty Dúbravka 01, 02 a 03 vyhlásil za národné kultúrne pamiatky pod názvom Opevnenie delostrelecké v Bratislave, m.č. Dúbravka, okr. Bratislav IV – Dúbravka, s pamiatkovými objektmi Bunker I, parc. 3573/6, Bunkre II, parc. č. 3944/4, Bunker III, parc. č. 3944/4 nachádzajúcich sa v k. ú. Dúbravka, na základe podnetu na vyhlásenie nehnuteľnej veci za národnú kultúrnu pamiatku Dúbravská Hlavica (autori návrhu: Ľ. Vodička, D, Szijjarto, V. Závodný). Pri zápise objektov do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu bolo zvolené nesprávne terminologické označenie objektov. Vojenská terminológia označuje ako bunker - pevnosť z betónu alebo zemín, tiež kryt, napríklad protilietadlový. Kaverna je veľký podzemný priestor vybudovaný špeciálnou tunelovacou metódou, budovaný výhradne v zdravej hornine s malým horninovým pretlakom. V podzemí sa stavajú napríklad pre umiestnenie tovární, elektrární (najmä vodných), skladísk, nádrží horľavín a pohonných látok, garáží, úkrytov a pevností.
Na začiatku roka 2015 občianske združenie Bunkre začalo práce so sprístupňovaním objektu Bunker III (tiež Dúbravka kaverna 03). Prístup k vstupnému portálu objektu nechali vybagrovať v kolmom smere, čím porušili okolité horniny, ktoré nikdy v minulosti neboli vyťažené. Pôdny profil oproti vstupnému portálu ukazuje, že hĺbenie zákopu bolo pôvodne vykonané v priamom smere proti pôvodnému vchodu. Tým bolo zabezpečené vizuálne ukrytie vchodu do podzemia pred pozorovateľom z úpätia kopca a súčasne ochrana proti paľbe strelných zbraní odspodu smerom do kopca. Pravdepodobne pri pohybe bagra, pomocou, ktorého bol zákop hĺbený, došlo k poškodeniu – vylomeniu jedného z výstupových núdzových komínov objektu. Bunkre, o. z., nezachovalo ani fragmenty koruny toho komína, napriek tomu, že práve v ňom bola zabetónovaná jedna z najkrajších lastúr – hrebeňatka, ktorú je možné nájsť na neďalekom paleontologickom nálezisku pieskovňa Sandberg. V rozpore so súčasnými metódami obnovy pamiatok a pravdepodobne aj v rozpore s rozhodnutím Krajského pamiatkového úradu Bratislava, vykonalo o. z. Bunkre obnovu komína s použitím súčasných stavebných materiálov a betónových tvárnic. Spomínať, že ďalšie objekty, ktoré toto združenie sprístupňovalo na Železnej studničke a na Kamzíku, majú prvky „kanadských zrubových stien“ nemá význam. Na tom sa dá popracovať a okoliu vrátiť autentický vzhľad.
Neobvyklý objekt na Račianskej ulici v Bratislave
Podľa nie úplne jasných diskusných príspevkov z internetových fór venovaných Veľkej vojne, na území Bratislavy boli minimálne dva objekty delostreleckého opevnenia vybudované na rovine. Jeden pri Martinskom cintoríne, ktorý chránil trať vedúci poza Dornkappeln (teda Trnávku) od Komárna a Dunajskej Stredy. Objekt úplne zanikol.
Druhý objekt je na Račianskej ulici oproti internátu Mladá Garda. Zachovaný a dnes už úspešne prezentovaný. Filozofia obnovy vychádzala z myšlienky aspoň fragmentom pripomenúť industriálnu minulosť tohto miesta. Citlivo a úspešne sa to podarilo. Starý objekt (kavernu), nový objekt (bytový dom Guthaus) delí viac ako sto rokov od ich realizácie. Napriek tomu sa podarilo vytvoriť niečo, čo sa nebije, súladí, vytvára historickú stopu a pomáhať prehĺbiť genius loci. Popri úspechu s Jurkovičovou Teplárňou, Pradiarňou na Svätoplukovej ulici, tu máme dôkaz, že aj s industriálnymi pamiatkami na území Bratislavy sa to „dá“.
Použitá literatúra
Nezvyknem uvádzať literárne zdroje, ktoré pri populárno mierne náučno ladených článkoch, používam. Ibaže skúsenosť s témami vojenskej histórie hovorí, že vďaka anonymite a slobode internetu do diskusií sa zapojí vysoký počet diskutujúcich s neobvykle hlbokými vedomosťami o problematike. Preto vopred prosím diskutujúcich, oboznámte sa so zdrojmi.
1. Opevnění Bratislavy za světové války, major gšt. Jiří Sommer, str. 73/1017, in: Rozhledy technických zbraní, 1935
2. Politické dějiny světa v datech 1, kol. autorů, Svoboda Praha, 1980
3. Historická revue 9/2013, str. 34 – 40
4. Historická revue 10/2013, str. 72 – 74
5. Bratislavský topografický lexikon, PhDr. Vl. Horváth, Tatran 1990
6. „Manual of field engineering“, vydaný v roku 1911 britským generálnym štábom (http://openlibrary.org/books/OL15160250M/Manual_of_field_engineering_1911 tiež http://www.worldwarwonders.co.uk/WW1-Militaria/WW1-British-Army-Manual-Of-Field-Engineering-1911.html?Itemid=59 )
7. Rakousko-uherská armáda za první světové války, P. Jung, D. Pavlovič, Computer Press, 2007
8. Putování po československém opevnění 1935 - 1989, M. Dubánek, T. Fic, J. Lakosil, Mladá fronta 2010
9. Malá kniha o velkých bunkrech, Největší pevnostní stavby světa 1918 - 1945, M. Dubánek, P. Lach, Mladá fronta 2013
10. Náměsičníci, jak Evropa v roce 1914 dospěla k válce, Ch. Clark, BB art 2014
11. František Ferdinad, krůček od trůnu, F. Weissensteiner, Ikar 2007
12. Bratislava a železnice, Železnice v Bratislave do roku 1918, L. Szojka, HmH, 2011
13. Mapa železníc Bratislavy 1836 – 2021, Čierne diery, 2021
14. Opevnenie bratislavského predmostia, Dúbravská Hlavica, sprievodca históriou a obnovou, Ľ. Vodička, J. Vodička, D. Olenočinová, Bunkre o. z., 2014
15. Bratislavskí Habsburgovci, R. Holec, Marenčin PT, 2019
16. 1. svetová vojna, úplné ilustrované dejiny, I. Westwell, Fortuna Libri, 2009
