V roku 2003 som po prvý krát navštívil Nitriansky Hrádok. K vôli Hrádockej (tiež Nitrianskej, alebo Šurianskej) Venuši. Soške, ktorej podobizeň bola zachytená na poslednej verzii slovenskej dvojkorunovej minci. Vtedy, rovnako ako dnes, Venuša sedela aj na „hlavnom námestí“ mestskej časti dnešných Šurian (správnejšie označenie by bolo v pričlenenej dedinke k Šuranom). Venuša tam sedela v priestore novovybudovaného pomníka archeologickému nálezisku nazvaného Zámoček. Sedela v objatí surovej hliny, vztýčených kamenných dosiek, vyzerala príjemne surovo, naturálne, tak ako jej neupravené okolie. O šestnásť rokov neskôr sa mnohé zmenilo. Centrálny priestor obce predstavuje krásny trávnik, Venušu obklopujú farebné kvety, k pomníku vedie upravený chodník. Venuša nepôsobí naturálne. Skôr trochu nepatrične. Ako mimozemšťan typu Votrelec v šľahačkovej torte. Neviem či naši predkovia v časoch mladšej doby kamennej pestovali kvety. Prikláňam sa k názoru, že asi áno. Verím, že ženy už vtedy prejavovali estetické cítenie a keďže kvetiny patrili medzi obetné dary, hádam ich aj pestovali v nejakých záhonoch. Len neviem, či by sa naša Magna Mater (Veľká Matka) takémuto sofistikovanému prístupu v podobe botanickej záhrady pri jej nohách potešila. Niektorým pomníkom prislúcha strohosť, jednoduchosť, drsnosť, hlina a skaly. Hrádocká Venuša je práve ten typ. Premiéra krásnych, farebných, voňavých, vyšľachtených kvetov, potopa zelene z kríkov zakrývajúcich kamenné dosky z nej robí smiešnu figúrku uplácanú ako z plastelíny na nepochopiteľnom mieste a v nerozlúštiteľných súvislostiach.
Na začiatku našich vekov
História miesta začína pred asi 5 tisíc rokmi. Tu v blízkosti riečky Nitry a dnes už jej neexistujúceho ramena Nitričky sa usadili prví obyvatelia. A ako každé správne ľudské spoločenstvo, produkovali okrem užitočných a spotrebiteľných vecí, aj nespotrebiteľný odpad. Ten sa hromadil a hromadil, až nadobudol podobu kopca. Kopca, ktorý dnes archeológovia nazývajú tell. Trochu neobyvklé slovo, ktoré má svoj pôvod na Blízkom Východe. V roku 1907 sa začali hľadať ruiny biblického mesta Jericha pod pahorkom Tell es-Sultán (odtiaľ názov). Pri úspešnom hľadaní biblickej histórie sa prišlo na to, že naši predkovia zvykli na obzvlášť výhodných miestach budovať tzv. sídlištné pahorky. Tie vyrástli z odpadkov, ktoré obyvatelia takého miesta rozhadzovali okolo seba. Popol, kosti, črepy, najmä však trosky hlinených domov. Keď hlinený dom doslúžil, jednoducho ho strhli, hlinu rozhádzali po okolí, terén vyrovnali a na mieste starého domu, vyrástol nový. Samozrejme, o trochu vyššie ako jeho predchodca. Stačilo, aby ľudia na takomto mieste zotrvali niekoľko stoviek rokov a na tvári krajiny sa objavil nový terénny tvar – tell. Jeden z takýchto tellov skrýval aj starovekú Tróju. Preto Zámeček v Nitrianskom Hrádku dostal prezývku Slovenská Trója. A nie je zaujímavý len názvom a svojou venušou. Slovenské telly predstavujú severnú hranicu ich výskytu v Európe. V Grécku, v Srbsku, v Maďarsku, či v Bulharsku, ich nájdete. Severnejšie od Slovenska, nie.
Vzostup Zámečku
Náš Zámeček začal rásť okolo roku 3000 pred naším letopočtom. Vtedy sa tu usídlili neolitickí roľníci a podľa všetkého aj s prestávkami na tomto mieste žili dobrých 1200 rokov. Archeológovia hovoria o čase lengyelskej kultúry. Tá dostala meno podľa sídliska Lengyel v komitáte Tolna v Maďarsku. Charakteristická je budovaním opevnených sídlisk a pestro maľovanou keramikou. Že to vtedajší obyvatelia mysleli s opevňovaním vážne, potvrdzujú zistenia, podľa ktorých bola pevnosť prinajmenšom päťkrát opravená alebo prerobená. Keď si predstavíme vtedajšie pracovné prostriedky, neostáva nám iné len zložiť klobúk pred usilovnosťou staviteľov.
Na sklonku doby kamennej Zámeček uvítal nových obyvateľov. Tentokrát badenskej kultúry, a to sme časovo v období homérovej Tróje! A súčasne aj v historickej vrstve, ku ktorej sa viaže jeden z veľmi zaujímavých nálezov tunajšieho náleziska. Ide o dva hroby v jamách fľaškovitého tvaru. Po obvode stien oboch hrobov sedeli mŕtvi ľudia. V strede kruhu tvoreného jedenástimi mŕtvymi v prvom hrobe bol jeden pes. V druhom hrobe v kruhu dvadsiatich mŕtvych tri psy. Nebolo tým naším predkom rituálne pochovávanie nijako cudzie!
Vysoký zenit
Vrcholná éra tellu Zámeček prichádza približne medzi rokmi 1650 až 1450 pred narodením Krista. V staršej dobe bronzovej. Tell bol v tom čase rozdelený priekopu na dve nerovnaké časti. Tá pravdepodobne slúžila na napúšťanie hlavnej priekopy v čase obliehania nepriateľským vojskom. K takémuto obliehaniu nikdy neprišlo. Neboli totiž nájdené stopy nasvedčujúce väčšej vojnovej katastrofe. Iné stopy nájdené boli. Tie nasvedčujú vysoko rozvinutej remeselnej výrobe. Okrem výrobkov z bronzu (mimochodom veľmi vzácnych) sa našli predmety z jeleních parohov, bočnice konského postroja, prstence , terčíky, mlaty a sekeromlaty. Zväčša zdobené ornamentami mykénskeho typu. Dôkaz o vplyve antického sveta. S ohľadom na materiál, pri jeleních parohoch, vyvstal ďalší otáznik. Príliš veľa materiálu tohto druhu pri absolútnom nedostatku poľovníckych zbraní. Riešenie hovorí v prospech rozvinutého výmenného obchodu. Tým sa zvyšuje dôležitosť tohto dnes zabudnutého miesta.
Ešte jeden otáznik budí pozornosť. Z doby bronzovej sa tu našlo mnoho kostí s jasnými stopami po túžbe domácich gurmánov dostať sa k špiku, či k mozgu v lebke. Kulinárska pochúťka. Pokiaľ ide o zvieracie kosti, nie je to nič čudné. V podobnom stave sa však našli aj ľudské kosti. Dokonca obhryzené aj od psov. Toto sa vysvetliť nepodarilo.
Hodnotenie
Neviem, ako zhodnotiť toto miesto z pohľadu turistu. Pomník Hrádockej Venuši postavený uprostred dedinky Nitriansky Hrádok bývalo krásne dielo. Dnes sa mi páči iba trochu, trošíčku.
Miesto archeologických vykopávok vyzerá ako ... ako miesto archeologických vykopávok – to som napísal pred rokmi. Dnes sa mi páči. Veľmi. Neveľká hlinená homoľa zjazvená sondami archeológov. V súčasnosti už zarastená trávou, ktorú asi pár krát do roka aj pokosia. Informačné panely, ktoré padajú ako figuríny na strelnici. Zdá sa však, že tieto už nemá kto postaviť. Možno je to atmosféra miesta, ktorá je zaujímavá. Za humnami dediny kus histórie. Určite miesto, ktoré sa oplatí navštíviť.
Zámeček – tell – nájdete na konci Topoľovej ulice, napravo od mostu cez rieku Nitru, asi 50 metrov po ochrannej hrádzi.
