Zabudol som kedy sprevádzkovali novú rýchlostnú cestu medzi Banskou Bystricou a Nitrou. Rovnako som zabudol, kedy som šiel autom po tej starej. Nezabudol som však na úsek cesty krátko pred Zvolenom, keď som sa už blížil k Bystrici. V údolí medzi dvoma kopcami, na vrchole akejsi homole, ako diadém na vlasoch mladej panny, usalašil sa hrad. So zubatou hradbou vypadávajúcich kameňov a s dierami okien vyzeral ako vypálený dom v čiernobielom filme zo začiatku 20. storočia, ako kulisa romantického filmu o stratenom rytierovi (to vtedy ak ste ho videli vo svetle zapadajúceho slnka). Obdivoval som ho, pútal moju pozornosť, ale nenavštívil som. Na návštevu som sa vybral keď sa stará cesta prestala používať a z tej novej už ani neviem, či je ho vidieť.
Šášovská história
O hrade sa hovorí v dvoch časových horizontoch. V roku 1253 v súvislosti s listinou, ktorá vymedzuje majetkové práva kláštora vo Svätom Beňadiku. Ibaže do tejto listiny bolo meno hradu, Susol, vpísané dodatočne. V roku 1320 patril hrad do majetku kráľovskej koruny, preto sa o jeho existencii na začiatku 14. storočia nepochybuje. Výskum, ktorý bol na hrade vykonaný potvrdzuje jeho skorší vznik. Smelo ho teda možno zaradiť do 13. storočia. Pre nás je zaujímavé, že Žigmund Luxemburský hrad daroval svojej manželke Barbore Celjskej (v roku 1424). O storočie neskôr správcovia hradu, Ladislav Zuboňa a Ladislav Upori, si nepadli do oka s baníkmi a bohatými mešťanmi Banskej Bystrice a svoje spory opakovane riešili s nasedením vojska a bojovými stretmi. Ešte jeden kráľ v našej histórii prejavil ochotu hrad darovať svojej manželke. Matej Korvín, ktorý ním chcel rozšíriť súpis majetku svojej manželky Beatrix. Ibaže zomrel skôr ako tak učinil a táto ho darovala jágerskému biskupovi Dócimu. V čase protihabsburgskej vlády grófa Imricha Tököliho (1657-1705) sa hrad stal stal základňou povstaleckého vojska.
Mimochodom Tököli je zaujímavá postava našich dejín. V roku 1682 sa na základe rozhodnutia Osmanskej ríše stal kráľom Uhorska, teda jeho okupovaného územia, viedol stavovské povstanie uhorskej šľachty v rokoch 1678 až 1687, doplatil na pozvanie na obed s varadínskym pašom Ahmetom, ktorý ho počas hostiny zajal, dúfajúc, že tak urýchlil mierové rokovania s Habsburgovcami. V roku 1705 zomrel v tureckom Izmite, kde jeho telesné pozostatky odpočívali až do roku 1906. Na základe iniciatívy hornouhorských evanjelikov boli vyzdvihnuté a opäť pochované v kostole v Kežmarku.
Hrad v 18. storočí opustila kráľovská posádka a od tohto času už len pustol a pustol.
Skalný hrebeň a kamenná hradba
Ak by sme odlesnili plochu pod hradom Šášov, obnažili by sme z veľkej časti skalu podobnú tej, na ktorej stojí hrad Beckov. Nie je taká vysoká, nie je taká impozantná, vďaka miernejšiemu sklonu sa na nej uchytili stromy, ktoré vytvorili zelený pokrovec pod hradom. Litografia hradu publikovaná v roku 1855 ho zobrazuje na skalnom brale čnejúcim sa nad údolím ako útes čakajúci na útok vodnej masy. Skôr ako sa začala výstavba hradu, museli dať jeho stavitelia Vincent a Peter Vančovci zosekať hrebeň do podoby klesajúcej plošiny. Tú obstavali kamennou hradbou s ochodzou a strieľňami, pričom samotný areál uzatvorili na juhozápade valcovou vežou s bránou. Beatrix Aragónska, vdova pod Matejovi Korvínovi, hrad prestavala a rozšírila. Obytný komfort zvýšila stavbou nového paláca pri severnej hradbe, sebestačnosť hradu vyhĺbením druhej cisterny na nádvorí, bezpečnosť umiestnením štvoruholníkového barbakanu pred vchod do pevnosti. Poslední, ktorí vykonali väčšie stavebné úpravy boli Dóciovci, šľachtici z Veľkej Lúče. To bolo asi v prvej polovici 16. storočia.
Ako sa hrad stal šašov
Hradný šašo je obyčajne postava niekde medzi slabomyseľným predstaviteľom mužského pohlavia, úspešným komikom, kabaretným zabávačom, geniálnym rozprávačom a rozuzlovačom najzauzlenejších situácií. Postava, ktorá sa vymyká všetkým pravidlám. Čímsi takým bol šašo hradného pána zo Zvolena. Šašo z nášho rozprávania je zaujímavý ešte čímsi čo sa v príbehoch objavuje veľmi zriedka. Mal frajerku, možno snúbenicu, Dobroslavu. Ani tá nebola len takou obyčajnou dievkou z pánskeho dvora. Jednej noci mala prorocký sen. V ňom videla šaša a seba ako hradných pánov v susedstve pánov zo Zvolena. Nepredstaviteľná situácia. Ibaže keď zvolenský hradný pán mal vydať svoju dcéru, rozhodol sa, že na svadobnej tabuli nesmú chýbať medvedie laby. Teda laby zo skutočného medveďa, nie obľúbené sladké pečivo. Veľa dní chodil po horách, ale žiadneho medveďa nenašiel. Šašo ho pre odľahčenie problému vyzval, aby zobral na poľovačku jeho, lebo potom na medveďov určite narazia. Nebolo to zďaleka také jednoduché, ale podarilo. Zatúlali sa ďaleko od Zvolena, keď pri brehu Hrona medveďa naozaj uvideli. Hradný pán zahnal šaša do krovia a sám zaútočil. Neveľmi úspešne, lebo medveď útok opätoval. Privalil pána a nebyť neobvyklého nápadu schovaného šaša, zle by to skončilo. Šašo vyskočil z krovia, po medveďovi sekeru hodil, trafil ho, ale medveď ho začal naháňať. Vďaka kotrmelcom, úskokom, akrobatickým kúskom, ktoré patrili do jeho pracovnej náplne, medveďa natoľko vyčerpal, že ten zraneniu podľahol. Hradný pán šašovi neostal nič dlžný, postavil mu hrad a určil, že hrad bude šašov. Teda Šášov, aby to neznelo príliš hlúpo.
