Skúsil som a našiel som informáciu, ktorú som hľadal. Po prvý krát som hrad Oponice navštívil 5. júla 2001. S Marekom Didekom a s Marekom Višňovským, s mojimi súputníkmi na trekoch v slovenských horách, sme robili prechod hrebeňom pohoria Tríbeč. Utáborili sme sa v čerešňovom sade neďaleko hradu. Šiel som ho nafotiť vo svetle zapadajúceho slnka. Nepochybujem o tom, že sú miesta, ktoré majú svojho ducha. Silného ducha, genius loci. Zažil som to v Írsku na Hill of Tara, na ostrove Gozo pri svätyni TaʼPinu, ale aj v neďalekom Sádku pri jeho románskom kostolíku Panny Márie kráľovnej anjelov. A zažil som to aj na hrade Oponice. Fotil som. Pohodička. Až na to, že v jednej chvíli ma začalo „svrbieť“ celé telo. Tisíc nevidených očí ma sledovalo. Ťažoba, úzkosť, pocit nežiadúceho elementu, všetko na mňa spadlo ako sneh zo strechy. Vykašlal som sa na ďalšie fotenie. Zmizol som ako para nad hrncom. Prečo spomínam ten dátum? Pretože ďaleko po tomto dátume sa mi dostali do rúk knihy ako Najväčšie slovenské záhady, Putovanie po najväčších záhadách Slovenska, bolo to pred filmom na motívy Karikovej Trhliny[1]. Ja viem, nespomenul som to v prvom článku o Tríbeči, ktorý vyšiel ešte v life style magazíne Inzine. Nespomenul som to ani neskôr. To rozprávanie najlepšie pozná len môj syn Jakub. Nechválil som sa tým. Nechcel som vyzerať ako blbec. Toto je teda premiéra mojej spomienky na prvé rande s hradom Oponice a rozprávanie o tom, že som ho po rokoch šiel pozrieť opäť.
Z encyklopédie slovenských hradov
„...zrúcanina hradu na zalesnenom výbežku z hlavného hrebeňa Tríbečského pohoria asi 2,5 km juhovýchodne od obce.
V písomných prameňoch sa hrad, ktorý stále púta pozornosť pri ceste malebným údolím strednej Nitry, objavuje od roku 1300, keď bol v rukách magistra Čáka, brata Matúša Čáka Trenčianskeho. Po predčasnej smrti majiteľa pripadol Matúšovi a slúžil na obranu jadra jeho rozrastajúceho sa panstva. Zmena vo vlastníckych pomeroch nastala až po Matúšovej smrti (1321), keď vtedajší kastelán Ján vydal hrad dobrovoľne a bez boja kráľovskému vojsku. Kráľ Karol Róbert a jeho následovníci si hrad ponechali a až do roku 1392 ho spravovali kasteláni. Vtedy ho spolu s panstvom nadobudli dcéry Mikuláša z Čeklísa[2], prirodzene, so svojimi manželmi. Z nich sa Peter zo Stráži po deľbe majetkov v roku 1395 stal jediným vlastníkom hradu a príslušného panstva. Peter, zakladateľ rodu Oponickovcov, sa v nasledujúcich desaťročiach spolu so synmi pričinil o zveľadenie hradného panstva aj samotného hradu. Ten sa po dôkladnom opevnení stal spoľahlivým útočiskom, najmä v období ohrozenia husitmi. V priebehu 15. storočia si jednotliví členovia rodu postavili v obci pod hradom pohodlné sídla – kúrie, kde trvalo bývali. Preto sa aj v roku 1514 podarilo ľuďom Anny Ludanickej z neďalekého hrádku v Ludaniciach slabo strážený hrad prepadnúť a vykradnúť, pričom ukoristili cennosti uschovávané na hrade. Trvalejším obydlím Oponickovcov sa hrad stal zasa až v období tureckého ohrozenia a v ich vlastníctve zo stal do svojho zániku v 17. storočí ... Prekvapujúco ho však už v roku 1672 dobyli sedliacki vzbúrenci pod vedením Gašpara Piku ... Navyše roku 1800 hrad vyhorel a hrozila mu úplná devastácia. Iba vďaka provizórnym opravám Františka Zičiho dokázal hrad prekonať najhoršie, a až po roku 1861 dostal trvalé zastrešenie a bol opravený.“[3]
Tak popísali historické míľniky hradu Miroslav Plaček a Martin Bóna. Stačí dodať, že obnovu vykonáva občianske združenie Apponiana. Najaktuálnejšiu a najkomplexnejšiu informáciu o hrade podáva web stránka obce Oponice[4]. Prekvapilo ma to. Od čias odstránenia náletovej zelene, sa hrad vynára zo zelene pohoria Tríbeč ako veľryba, ktorá zaregistrovala výletnú loď s turistami. Je neprehliadnuteľný, trochu hrubý, trochu zubatý, silno kamenný, jednoducho taký hradný medveď. Na rozdiel od v súčasnosti vysokej pozornosti sa tešiacim skutočným medveďom, tento medveď sa ocitol mimo mainstream „slovenského výletného ošiaľu“.
Dnes, namiesto povesti
Ak by som mal ostať verný formátu článkov o slovenských hradoch, mala by tu byť povesť o hrade. Nechce sa mi písať povesť o Oponiciach. Zaslúžili by si to. Hrad, obec, oponické kaštiele, aj pohorie Tríbeč. Ale keď sa vám naozaj nechce, nie je čo riešiť.
Obec Oponice má dva kaštiele. Jeden malý, tzv. lovecký, v ktorom je múzeum. Veľký, Aponyiovský, o ktorom sme boli v roku 2001 presvedčený, že ľahne popolom ako stromy v Grécku počas pravidelných letných lesných požiarov. Neľahol, zmenil sa, dôkaz o tom, že ak niekto chce, správne vyhodnotí podnikateľský plán, zoženie peniaze a netrochári, dokáže to. Chateau Appony, prevádzkovaný spoločnosťou I&P Slovakia, a.s., je úžasný. Viem, že niektorí reštaurátori krútili nos nad obnovenou Apponyiovskou knižnicou. Údajne rezbársku prácu nahradili plastikami zo sádry. Budem úprimný, kašlať na to, nech je to tak aj tisíc krát. Kaštieľ a jeho interiér sú krásne. Celá obec sa pozviechala. Kostol, okolie kostola, cesty, chodníky. A hrad? Neviem, či by som sa dnes ocitol v úlohe nevítaného hosťa. Keď som stál pri ňom, napadli mi dve veci: ako veľmi pomôže hradu, keď ho zbavia zelene (pripomínam si Dobrú Vodu, kde si zeleň pochvaľujú). Druhá vec: ako to v tom stredoveku bolo, keď tisíce mužov zomieralo v nekončiacich vojnách a bitkách, tisíce mužov a žien muselo pracovať v nízko produktívnom poľnohospodárstve, stovky chlapov stavalo komplikované kamenné stavby a ďalšie stovky sa museli starať o logistiku a výrobu nástrojov. Viem, že existujú štúdie, ktoré hovoria o číslach, silách, výkonnosti a výnosnosti. Ale môj sedliacky rozum to neberie. Prípadne sa na to príliš pozerám optikou súčasnosti, keď nie sme schopní dokončiť neskoro socialistickú rano kapitalistickú diaľnicu do Košíc.
A Tríbeč a jeho záhady? Neviem. Naozaj neviem. Tríbeč je krásne pohorie. Krásna príroda, pohodové trasy, zaujímavé miesta, vysoká koncentrácia románskych a gotických pamiatok.
Stretnutia tretieho druhu? Záhadné zmiznutia a náhle zjavenia? Neviem. Nie som fanúšik čudesných teórií. Nemyslím si, že by Tríbeč predstavoval miesto vymykajúce sa priemeru slovenských záhad. Vôbec nie. Na začiatku som napísal svoje priznanie o Oponickom hrade. Stáva sa to. Ján Pohribný, český fotograf, keď prezentoval svoju knihu Magické kameny[5], o megalitických pamiatkach, spomenul, že na niektorých miestach nadobudol presvedčenie, že tam fotiť nemá. Rešpektoval odmietnutie toho miesta. Nesnažil sa vysvetliť, prečo to tak bolo. Mal taký pocit a zariadil sa podľa toho. Možno je Tríbeč „komunikatívnejší“ ako iné miesta a keď nepochopíte jeho nie, tak vás nakopne.
Post scriptum
Ešte jedna spomienka na iný hrad. Topoľčiansky. S Marekom Višňovským sme na ňom končili hrebeňovku Považským Inovcom. Stan sme si postavili priamo na nádvorí. Ešte aj Mareka som zobudil, keď som sa zo spánku posadil a zreval: Von. Zdalo sa mi, že sa nám do stanu tlačia obyvatelia hradu. Raz darmo, únava a fantázia sú správny koktail na neobvyklé zážitky 😊
[1] Jaromír Slušný, Najväčšie slovenské záhady, XYZ 2011, Ján A. Novák, Putovanie po najväčších záhadách Slovenska, XYZ 2010, Trhlina, slovenský film z roku 2019
[2] Dnes Bernolákovo, pozn. autora
[3] Miroslav Plaček, Martin Bóna, Encyklopédia slovenských hradov, Slovart, Bratislava 2007, str. 219-221
[4] https://oponice.sk/obec/historia-obce/
[5] Ján Pohribný, Magické kameny Tajemný svět prastrarých megalitů, SLOVART 2007
