Najstaršia lokomotíva na európskom kontinente. To bol pravý dôvod mojej návštevy Technického múzea vo Viedni. Čo som čakal? Že bude menšia. Že bude chudšia. Že bude taká skôr ako model. Že bude jednoduchšia. Že bude viac ako Stephensonova Rocket[1] (niečo ako traktor ťahajúci sud s pivom). Že bude mať hádam aj obklad z dreva. V skutočnosti bola čierna, s poriadne dimenzovaným kotlom (ako by povedal mamut Manny, nie tučná, len taká ako srsťou obrastená, preto mohutná), vysoká do výšky poriadne vysokého zvýšeného prízemia, nakoniec žiadny drobček. To bola Ajax. Otvorený priestor pre rušňovodiča a kuriča, jednoduchý komín, možno ešte aj bez lapača iskier, špičková remeselná práca s kovom, skutočná starenka, dievča z čias priemyselnej revolúcie 19. storočia.
Niečo málo k Ajax
Pôvodne sa mala volať Pfeil. Bola dvojičkou spolu s Minotaurusom a do služby nastúpila v roku 1841. Aktívnu kariéru skončila na stockerauskej trati v roku 1874 a v roku 1907 bola „oživená“, pretože Severná dráha cisára Ferdinanda si pripomínala svoje 70. výročie sprevádzkovania. O úspešnosti Ajaxinej konštrukcie svedčí aj fakt, že jej trikrát vymenili kotol, aby ju udržali v prevádzke.
Z histórie historickej inštitúcie
V roku 1848 nastúpil na rakúsky trón jeden z najdlhšie vládnucich monarchov Európy, František Jozef I. O šesťdesiat rokov neskôr, v roku 1908, keď sa hľadali primerané dary na oslavu významného a najmä v takej dĺžke ojedinele oslavovaného výročia, Wilhelm Exner (technik, vysokoškolský pedagóg a politik narodený v dolnorakúskom Gänsendorfe), presadil svoj nápad: založiť vo Viedni (ale aj v Prahe) technické múzeum mapujúce technologický pokrok Podunajskej monarchie. Užitočný a trochu vtipný nápad. Franz Josef bol známy svojím odmietavým postojom k technickým novinkám. Nápad s Technickým múzeom priemyslu a obchodu (pod týmto názvom bolo nakoniec otvorené) žil medzi viedenským technikmi a priemyselníkmi už od roku 1873. Od roku, kedy vo Viedni prebehla svetová výstava. Arthur Krupp, Johan Kremezky, bankár Bernhards Wetzler, ale aj Rothschildova banka prispeli finančným obnosom, ktorý dovolil vypísať architektonickú súťaž na projekt budovy. V priebehu dvoch mesiacov sa prihlásilo 24 autorských návrhov. Za víťazný Maxa Hegeleho, Rudolfa Krausza a Hansa Schneidera intervenoval následník trónu František Ferdinand d'Este. Neobľúbená postava v živote cisára Františka Jozefa. Chudák cisár, človek, ktorému technický pokrok sedel ako šprintérov o číslo menšie tretry, dostal darom technické múzeum, ktorého výslednú podobu vybral človek, ktorý mu bol milý ako sršeň v spálni.
Základný kameň novej inštitúcie položili 20. júna 1909. Stavbu dokončili už v roku 1913, ale plánované otvorenie v roku 1914 sa nekonalo. Vypukla Veľká vojna a čas už nebol vhodný na takéto aktivity. Otvorenia 6. mája 1918 sa František Jozef I. nedožil. Transformácia monarchie na Rakúsku republiku znamenala, že mnohí mecéni múzea opustili územie Rakúska a ďalší prestali mať záujem ho sponzorovať. V roku 1922 bolo múzeum znárodnené. Vojnové a povojnové roky nie sú príliš dobre zmapované, alebo Rakúšania o nich decentne mlčia. V roku 1992 sa začala jeho rozsiahla obnova a od 1. januára 2000 je otvorené pod názvom Technické múzeum Viedeň (a je aj o trochu väčšie, pretože pribudlo nové podlažie a rozsiahly vstupný parter).
O expozíciách
V konečnom dôsledku sú pre väčšinu návštevníkov zaujímavé len niektoré exponáty (tak sa sem mnohí zájdu pozrieť na lokomotívy, autá, lanovky, lietadlá ...), ale ponuka je rozdelená na tematické celky: ťažký priemysel, energetika, zážitok lokomotív, každodenný život – návod na použitie, hudobné nástro, mediálny set, mobilita, v pohybe, klíma. Všetko je zaujímavé. Ako som spomenul, každému je blízke niečo iné. Ak mňa zásadne zaujmú lietajúce stroje, neznamená to, že si s iskrou v oku nepozriem nádherné modely lodí, prípadne lopatky vodných turbín „z očí do očí“ na dosah ruky. Pár tipov
Niečo málo o málo exponátoch
Exponátov v múzeu je neúrekom, budem venovať pozornosť iba niektorým. Niektorým málo pozornosti a potom veľa pozornosti iným, ktorých história je ako dobrodružné cesty dr. Henry Indiana Jonesa za stratenými pokladmi.
Oko nielen motoristov, aj aj výtvarníkov, dizajnérov, návštevníkov poteší Mercedes-Benz W196 Silberpfeil z roku 1955. Dávne, dávne predpisy závodov Grand Prix Formule 1 dovoľovali použitie karosérií so zakrytými kolesami. Tak vznikol tento nadčasový design vozidla. S ktorým v roku 1955 vyhral Stirling Moss cenu Veľkej Británie.
Benz Eugena Zardettiho z roku 1893 sa podobá skôr na koč, ku ktorému zabudli zapriahnuť kone, ale je to prvé na benzínový pohon prevádzkované vozidlo v Rakúsku. O málo starší súputnik, automobil Marcus, vozidlo postavené ako funkčná replika, s obľubou predvádzajú pri slávnostných príležitostiach. Siegfried Marcus bol automobilový priekopník z Viedne. Podľa dochovaných análov postavil v roku 1870 takzvaný Marcusov automobil, ktorý bol jako prvý na svete, poháňaný benzínovým spalovacím motorom.
Každý sa rád pýši kozmickým programom, preto tu nechýba skafander Franza Viehböcka, rakúskeho kozmonauta, z roku 1991. K stanici Mir odcestoval na palube vesmírnej lode Sojuz TM-13, a späť ho doviezla vesmírna loď Sojuz TM-12. Let sa uskutočnil v rámci kozmického programu Austromir 91.
Vo Viedni sa pýšia aj tým, že vystavujú jeden z piatich na celom svete zachovaných klzákov Lilienthal. To je zaujímavé. Ibaže v Technickom múzeu majú jeden z dvoch zachovaných pôvodných Aviatik (Berg) D.I.
Anglický pacient a lietadlo, ktoré nemalo prežiť koniec Veľkej vojny
Vienna Aviatik (Berg) D.I (101,37)[2] bol vyrobený v roku 1918. V múzeu vystavený exponát obsahuje z veľkej časti pôvodné komponenty, ktoré ostali ukryté pred spojeneckými inšpektormi dohliadajúcimi na plnenie mierovej zmluvy zo St. Germain z roku 1919. Podľa tejto zmluvy, vinníci prvej svetovej vojny, mali zničiť svoje bojové stroje. Lietadlo ostalo zakonzervované, ale žiaľ nefunkčné, čím splnilo požiadavky zmluvy o obmedzení zbraní. Rozrezali mu motor, odstránili kryt pravého krídla a preglejkovú kapotáž trupu; odpílili dva spodné profily krídla. V múzeu ho vystavujú od roku 1927.
Práve na tomto stroji údajne lietal rakúsko-uhorský letec poručík Ladislaus Almásy (1895-1951, označovaný aj ako László Almásy). Od februára do marca 1918 na talianskom fronte. Ladislav Almásy sa narodil v aristokratickej rodine vedcov z Bernsteinu v Burgenlande, ich pôvod bol však uhorský. Pilotovať sa naučil v Anglicku ešte pred vojnou a od roku 1916 slúžil ako dôstojník - prieskumník v rakúsko-uhorskom cisárskom a kráľovskom letectve.
Legendou sa stal asi v 30.-tych rokoch 20. storočia. Jazdil po a lietal nad Lýbijskou púšťou (časť Sahary medzi Egyptom, Sudánom a Líbyou). Hnaný túžbou nájsť stratenú oázu Zerzura. Nenašiel ju, ale objavil prehistorické petroglyfi (skalné kresby) a zmapoval neznáme časti púšte. Na začiatku druhej svetovej vojny musel opustiť Egypt, vrátil sa do Maďarska, stal sa členom Abwehru, nemeckej vojenskej spravodajskej služby, ktorá využila jeho skúsenosti v severnej Afrike pri tajných misiách. Najznámejšia z nich mala z cieľ zachrániť dvoch nemeckých špiónov, Maxa a Moritza. Johannessa Epplera a Heinricha Sandstedeho, ibaže sa príliš nevydarila. Obaja padli do rúk Britom a Eppler sa pri vypočúvaní vyjadril veľmi jasne: „... ak ma neobesia, hovorím, ak ma neobesia, a ak ešte niekedy stretnem Almásyho, Bože, ako ho zmlátim.“[3] Nezmlátil, Almásy sa vrátil do Maďarska a v roku 1943 vydal svoje pamäte o dobrodružstvách na severe Afriky. Inšpiroval Philipa Michaela Ondaatje k napísaniu knihy Anglický pacient a tá inšpirovala Anthony Minghella k filmu z roku 1997[4]. S jemným chvením pri srdci konštatujem, že je to jeden mála „novších“ filmov, v ktorom muži sú mužní a ženy klasicky krásne. Jednoducho, ak budete chcieť zlákať svoje nežnejšie polovice na návštevu Technického múzea vo Viedni, povedzte im, že tu uvidia niečo z Anglického pacienta.
Mimochodom, na rozdiel od literárneho a filmového hrdinu, Lászlo Almási nezomrel na predávkovanie heroínom a nie je známa ani žiadna jeho osudová láska.
Ešte o jednej lokomotíve
Vstupnej hale múzea môže dominovať viacero strojov. Najromantickejšie bude pôsobiť asi rýchliková parná mašina BBÖ 214 (známa tiež ako CFR 142,DR-Baureihe 12, ÖBB 12). V roku 1927 predstavenstvo rakúskych spolkových železníc rozhodlo o dočasnom pozastavení elektrifikácie železníc. Ibaže rýchle ťažké lokomotívy určené pre nákladnú dopravu, dokázali svoj náklad prepraviť rýchlejšie ako lokomotívy ťahajúce ďaleko ľahšie súpravy osobnej dopravy. Preto v roku 1931 továreň vo Floridsdorfe predstavila nové parné lokomotívy rýchlikového typu, ktoré dosahovali výkony elektrických strojov a boli nasadené na trať Viedeň – Salzburg – Passau. Tu vydržali až do roku 1953, kedy ich presunuli na Južnú železnicu s ďaleko hornatejším profilom. Nevhodná trať, nevhodné riešenie, nevhodné lokomotívy. V roku 1956 sa posledný krát predviedli v rýchlikovej prevádzke a až na model 12.10 boli všetky stroje zošrotované.
BBÖ 214 bola ešte v 70.-tych rokoch 20. storočia súčasťou parku historických lokomotív pod holým nebom pri Technickom múzeu. Keď ho v roku 1999 zlikvidovali putovala do Strasshof an der Nordbahn[5], v roku 2018 sa dostala do rúk mechanikov a reštaurátorov a od septembra 2020 dominuje West Hall Technického múzea Viedeň.
Užitočné informácie
Otváracie hodiny
Pondelok–Nedeľa & sviatky | 10:00–18:00 |
|
Otváracie hodiny od 1. Septembra
Pondelok–Piatok | 9:00–18:00 |
|
Sobota, Nedeľa & sviatok | 10:00–18:00 |
Vstupné
Riadne vstupné | € 16,00 |
Deti a mládež do 19 rokov | zadarmo |
Študenti od 19 do 25 rokov Adresa | € 14,50 |
Aktuálne informácie
https://www.technischesmuseum.at/
[1] https://en.wikipedia.org/wiki/Stephenson%27s_Rocket
[2] https://acesflyinghigh.wordpress.com/2017/11/18/austrian-aviation-heritage-aviatik-berg-d-i-a-hidden-treasure-from-world-war-one
[3] https://blog.nationalarchives.gov.uk/laszlo-von-almasy-real-english-patient/
[4] https://www.csfd.sk/film/11918-anglicky-pacient/prehlad/
[5] https://dobrodruh.sk/clanok/strasshof-der-nordbahn-cize-krasa-historickej-zeleznice
