V mojej osobnej encyklopédii veterných mlynov sú dva typy. Holandský, biely, mohutný, kuželovitý, s obrovskými lopatkami, ako vystrihnutý z reklamy na kakao. V krajine tvorí zásadne húfy podobné bielym husiam nastúpeným na kŕmenie. Druhý typ je drevený. Chudobný príbuzný holandského, vŕzgajúci trením dreva, taký ako sa objavil v Jakubiskovej Perinbabe. Pri pohľade naň mi v ušiach začína znieť Hapkova nekompromisne krásna hudba, v blízkosti sa má objaviť lietajúci Bandaliro, aby dokázal, že nevážne je všetko vážne.
Čo ja viem, na Slovensku máme dva veterné mlyny. Ani jeden moc nezapadá do mojej encyklopédie. Kamenný v Holíči, ani drevený v Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku. To je dôvod, pre ktorý s obľubou vyhľadávam tie moravské. Skôr české. Nie som si úplne istý, ktorým krajom končí Morava a začínajú historické Země koruny České. Rád sa na ne chodím pozerať. Ako zájsť do cukrárne pokochať sa pohľadom a nadýchať sa hriešne lákavých vôní. Také sú pre mňa veterné mlyny u susedov.
Na začiatok, drevená klasika neďaleko slovenských hraníc.
O pôvodnom nepôvodnom mlyne
Na celej južnej Morave bývalo „větráků“ (tak sa familiárne hovorí veterným mlynom v Čechách) najviac v Kloboukách u Brna. Bolo ich šesť. Neostal ani jeden. O tom, trochu neskôr. Na prelome 70.-tych a 80.-tych rokov 20. storočia kloboucký rodák František Peřina dosiahol čosi takmer neuveriteľné. Prehovoril členov tamojšieho Českého svazu záhradkářů, aby na mieste posledného veterného mlynu v ich obci, postavili nový. Pôvodný, autentický. Vytipoval si rozpadajúci sa, nefunkčný mlyn v Pacetlukách na Kroměřížsku a po roku vyjednávania a dohadovanie sa s jeho majiteľom Vladiírom Janalíkom a českými pamiatkármi, mlyn kúpil, s kolegami rozobral a previezol do Klobouk. Od roku 1982 do roku 1985 mlyn obnovili. Dnes je jeden z najkrajších v celých Čechách.
Príbeh mlynov z Klobouků
Ťažko povedať ako dlho sa tu mlelo obilie silou vetra. Určite však ku koncu 18. storočia už šestica mlynov na návrší U Větráků, stála. Do roku 1936 sa ich počet začal znižovať a znižovať, až ostal jeden jediný, fuknkčný ešte dva roky. Vtedy sa jeho vlastník, František Bitomský, rozhodol, že ho rozoberie a predá ako palivové drevo. Zasiahla však vyššia moc v podobe Muzejného spolku v Kloboukách, ktorá hroziacu stratu mlyna označila za „nežádoucí změnu charakteru krajiny a ochuzení klobouckých občanů o část rodného kraje“[1]a začala sa akcia na jeho záchranu. Mlyn kúpila Občanská záložna v Kloboukách, mlyn obnovila a v roku 1940 slávnostne sprístupnila verejnosti. Prešlo päť rokov, prišla Červená armáda, koniec 2. svetovej vojny a s ním aj koniec mlyna. Sovietsky stratégovia vyhodnotili objekt mlynu vhodný ako úkryt pre ustupujúcu nemeckú armádu a dvoma delostrelecký ranami zmenili mlyn na palivové drevo. Tak Klobouky nemali žiaden mlyn až do roku 1985.
Niečo málo ešte z histórie mlynu
Dnešný kloboucký mlyn, pôvodne z Pacetluk, v skutočnosti pochádza z obce Roštění. Vraj ho v roku 1850 vyhral v kartách akýsi mlynár, ktorý si ho nechal previezť na nové miesto. Funkčný ostal do konca 40.-tych rokov 20. storočia. Prevádzkoval ho posledný majster svojho remesla, Ján Janalík. Potom už len chátral a chátral, až kým sa neodsťahoval. Teda bol presťahovaný.
Dnes
Dnes je mlyn prezentovaný ako mimoriadne príťažlivá muzeálna expozícia. Upravený areál, okolie plné ovocných stromov, sprievodca v náznaku dobového oblečenia, ponuka moravských vín, príjemná atmosféra. Geniálne miesto na výlet, nielen s deťmi a so psom 😊.
[1] Martin Janoška, Větrné mlýny v Čechách, na Moravě a ve Slezsku, Libri Praha 2003, str. 97
