Scéna to bola ako zo Šulíkovej Záhrady, alebo z Jakubiskovej Tisícročnej včely. Slnkom zaliaty dvor, za veľkým prešom na víno sedí chlapík, na kolenách má položený akordeón a nad ním na dlhom drevenom ramene sú uložené knihy. Pred nami sa motajú návštevníci zberajúci sa na odchod. Nepotrebuje im venovať ani pohľad a zdraviť ich nemusí. Do toho prichádzame my. Nie, že by sme mu priamo vadili, ale netvári sa, že by nás videl rád. Ešte chvíľu posedí a potom odíde niekam bokom od nás, niekam dolu, kde sa dá tušiť dielňa, možno šopa. Nechuť z domotaných turistov prevládla a on sa ako starý statný lev odobral do tieňa. Ten pán mi urobil radosť. Odignoroval nás s gráciou, ktorá prichádza rokmi a postupným zrením. Bol tak prirodzený, že z neho priam sálala Budhova prirodzenosť.
Pravda je však tá, že sme sem prišli k vôli mlynu, vodnému mlynu.
Trochu histórie a trochu techniky
O mlyne sa dozviete všeličo. Len všetky pramene mlčia o konkrétnom roku, kedy bol postavený. Ústredný zoznam pamiatkového fondu hovorí, že v druhej polovici 19. storočia. V roku 1911 prebehla prvá väčšia modernizácia, v roku 1938 bol mlyn elektrifikovaný a vodný náhon mlynského kolesa bol zrušený. Pôvodné mlynské zariadenie ostalo zachované až do roku 1950. Vtedy mlyn mlel posledný krát. Za národnú kultúrnu pamiatku ho vyhlásili 24. mája 1977 a o dva roky bol sprístupnený ako múzeum.
Objekt mlynu tvoria dodnes tri časti. Obydlie mlynára, mlynica a kolesovňa. Kolesovňa je veľmi zvláštna časť. Ide o miestnosť, v ktorej sa nachádza korcové mlynské koleso, nad ním drevený prívodný žľab, z ktorého tiekla voda, ktorá ho roztáčala. Pod kolesom bol prepad, ktorým voda vytekala do struhy – žľabu odvádzajúceho vodu do potoka Sikenica. Mlynicu a mlynský pôjd tvorili dve sústavy mlynských mlecích kameňov. Dnes remenicové koleso poháňa transmisiu, sústavu kolies s remenicami na spoločnom hriadeli, ktorý poháňa viacero strojov. Poháňaný je triel – čistič zrna, korčekové prepravníky, smerujúce do podkrovia, kde je umiestnené plnenie mlecích valcových strojov, z ktorých jeden slúžil na hrubé a druhý na jemné mletie. Posledným priamo poháňaným mechanizmom bol žarnov (spodný kameň nástroja na mletie obilia), ktorý po inštalácii valcových strojov zmenil svoju funkciu na šrotovník (zariadenie na drvenie obilia).
V izbietke dobrého mlynára
Obytná časť mlyna je ako návšteva u starej mamy na dedine. Pre návštevníka je najlepšie ak sa tu ocitne sám, alebo len v čo najmenšom počte ostatných zvedavcov. Potom má návšteva to správne kúzlo dedinského Belle Époque. Drevené podlaha, chlad stien z nepálenej tehly, vŕzgajúci nábytok, okuliare s kosteným rámom, chýba už len vôňa čerstvo pozberaných jabĺk, sušenej levandule a trochu smradľavý podmaz z neďalekého chlieva. Miesto toho sa tu predávajú suveníry a domáca produkcia medu, vína a nejakých koláčikov. Celé je to milé a pekné.
Krátka návšteva, príjemný zážitok
Návšteva mlyna zaberie minimum času. Treba si ju naplánovať „len tak mimochodom“ popri niečom inom. Najmä ak sa túlate niekde po okolí. Alebo jednoducho keď už pôjdete okolo, zastavte sa tu.
Mal som také obdobie keď som sa naháňal po vodných mlynoch na Malom Dunaji. Nadobudol som presvedčenie, že na Slovensku ostali zachované len ony. Nie. Vodných mlynov máme dosť. Možno ako v Čechách veterných mlynov. Len sa nimi málo pýšime.
