Znova si prečítala posledný mail od šéfa: „Dnes je uzávierka, chcem report o výsledkoch.“ Reportov v ich firme bolo milón. Keby Bill Gates videl, ako sa u nich využíva Excel, menoval by ich za firmu roka. Toľko tabuliek nemajú ani v štatistických úradoch. To, že niektoré sú úplne identické nikoho netrápilo – hlavička mala predsa inú farbu a názov sa vo svojej podstate tiež líšil.
Vyšla von, zapálila si cigaretu a užívala si večerný vzduch a tak blažené ticho. Počula, ako na ďalekom kostole odbíjali hodiny. Pozrela na hodinky – bolo presne desať. Bol „čas“ sa znova vrátiť do práce. V kancelárii zhasla svetlá, ostal jej svietiť len monitor. Z rádia vychádzala príjemná hudba a tak sa pustila do toho. Čísla, porovnania, strany, písmená no hlavne nadávky sa v ten večer hromadili v okolí jej stola.
Strašne si želala, aby toto v tom danom momente robil niekto, kto si myslí, aké je to jednoducho easy. Neznášala rozhodnutia spoza stola, tobôž nie manažérskeho. Prečo je to vždy tak, že ľudia, ktorí majú viesť a motivovať skupiny ku kreatívnej práci sú vždy tí najväčší idioti, ktorí si myslia, že keď spadli z neba, automaticky všetko vedia? Urobte toto, spravte hento, TERAZ máte deadline, ste neefektívni, neústretoví, nešikovní, nezaslúžite si ani soľ na chlieb... Toto je motivácia terajších šéfov... Žiaľ, v ich firme to v poslednej dobe nebolo vôbec inak. Okrem pravidelnej výplaty (vďaka Bohu aspoň za tú) ste nemali vlastne nárok na nič. Pomaly ani ísť na WC-ko. To však bolo všetkým jedno, lebo vlastne nik aj tak nestíhal... A cez to všetko aj tak vlastne nič nefungovalo. Pár ľudí občas vystrčilo rožky a chcelo inovovať procesy, ale po určitom čase zistili, že sa neuplatinili, resp. inak povedané to majú všetci úplne v ..... (dajme tomu análnom otvore J ). Ľudia pracovali ako roboti, nervy mali všetci už len na tenučkej čiare, takto sa jednoducho pracovať nedalo. Bez komunikácie nejde nič a to si žiaľ uvedomoval len málokto. Každý zrejme čakal len na pokyny v písomnej forme, nik neurobil niečo navyše, každý kašľal na každého a na všetko – čo sa ale pri tej správnej motivácii zhora ani nečudujme J
V tom sa strhla, zamýšľala sa nad niečím, čo vlastne ani nemalo význam. Medzitým si dorobila posledné úpravy v reportoch a systéme, uzatvorila si mesiac a konečne mohla ísť domov.
Úspešný a únavný deň za ňou. Cestou na autobus ventilovala svoje nervy. Myslela na to, ako nenávidí všetkých šéfov. Aké by to bolo, keby sedeli na miestach radových pešiakov vo firmách a skúsili si pracovať v podmienkach, ktoré im vytvárajú takí inteligenti – akým bol v neposlednom rade aj jej šéf. Rozmýšľala, či by sa zmenil ich postoj a pohľad, keby dostali cez hubu takým pracovným miestom – s takým ponížením. Si to predstavte, keby každý šéf musel čo i len na mesiac absolvovať vašu prácu – s vašim platom. A vy by ste mu mohli byť šéfom. Dať mu pocítiť, aké to je, keď ste len obyčajným zamestnancom. Úprimne? Kto by si to nevychutnal J Myslela na to, aké by to bolo (keď už nie je možnosť na to, aby mu dali výpoveď), aké by to bolo, keby havaroval cestou na ďalšiu skvelú návštevu k nim – do pobočky mimo Bratislavy (inak zvanou NIČ NIKDE). Aké by bolo, keby museli prijať na jeho miesto niekoho iného. Bol by rovnaký? Je naozaj každý potencionálny šéf pako? Jej unavenou a nahnevanou hlavou sa preháňali myšlienky, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Freddy Krueger. Bolo jej to jedno, necítila výčitky svedomia, chcela už len ležať v posteli a konečne si oddýchnuť...
Zastavila sa pri prvom voľnom taxíku. Plán na dnešný večer sa jej vyplnil dokonale. Pár hodín sedela v práci navyše, potom si zobrala taxík, doviezla sa domov, narýchlo niečím oblbla žalúdok a išla spať... Znova sa nevyspala... Všetci jej kolegovia boli doma, len ona sedela znova dlho za počítačom a dorábala veci za ostatných... Už nevládala.
Otvorila oči na to, že jej prišla SMS-ka. V nej stálo: „Ahoj, počula si, že šéf havaroval cestou k vám?? Ráno mi zavolaj, poviem ti viac. Čau.“ Na čele sa jej objavili kropaje... Naozaj bola taká striga??
