Často ma skôr ako budík preberie úder do dverí. Alebo tiché a nenápadné kroky, zastavenie sa, cez sklo presvitajúca blond hlava a následné funenie popod dvere. Inokedy, to zasa v noci, opäť špionážne kroky, pár sekúnd vŕzgajúci gauč a spokojné odfúknutie. (Takisto spokojné, no z opačného konca tela pochádzajúce, však dokáže zaručene človeka prebrať i z kómy...:)). Otváram dvere na izbe, pohladkám ho po hlave a on, od samej radosti, siaha po mojej ponožke. Zasa. S hrmotom a žriebätkovskými poskokmi sa rúti dolu schodiskom ako môj predskokan a hrdo ukazuje svoj úlovok. Človek ho vtedy musí, podotýkam MUSÍ, poobdivovať, pochváliť a uznať jeho jedinečnosť, lebo inak sa nenajete. Bude krúžiť a funieť po kuchyni, obtierať sa o nohy, vyvaľovať spodok očí. Keď je spokojný, ľahne si pod stôl. Keď chce jesť s vami, sadne si k rohu stola a papuľu si položí naň alebo na vaše stehno. A opäť vyvalí očné bielka:) Ak spokojný nie je, pokiaľ nedostal dostatočnú dávku pozornosti, žobre o jedlo i tak, ale potom sa s vami prestane baviť:) Je to totálna ignorácia, ktorú je nutné nejako odčiniť. Hra s ponožkou je priam dokonalý spôsob:)Keď prídem domov, víta ma ako prvý. Ako darček kradne z chodby papuču. Jednu z jediného páru, ktorý sa tam nachádza. Pýtam si ju, ale nechce mi ju dať. Krúži popod stôl, ja ho chválim, akú peknú papučku si uchmatol, a obdivujem jeho herecký výkon. Až po tomto procese mi papučku vypľúva pri nohách. Keď sa mu chce. Keď nie, musím si v dome nájsť iné papuče čo je problém. Za ten čas špiním jeden z mála párov ponožiek, ktoré boli ráno v šuflíku a babka ma straší zápalom mechúra.Je večer, idú správy, film, seriály. S maminou praktizujeme tzv. "biely sex" (čo nie je nijaká zvrhlosť, len gurmánske radovánky s chladničkou:D) a zvuk jeho blížiacich sa labiek dáva signál, že som doma, s mojimi milovanými, v teplúčku a v pohode. Žobre o koliesko salámy, ktoré chytí rovno do papule. Potom ho posielame preč, lebo slintá na stolík:) Skontroluje ulicu cez balkónové dvere, pohrá sa s pánom a sadne si ku kratšej strane gauča. Mimochodom, zväčša tam sedávam, takže som vystavená jeho nepriamemu plyšákovskému pohľadu. Uprene pozerá na svoje-moje miestečko. Pýtam sa ho, či si sem chce ľahnúť, tak mi venuje prešťastný pohľad a podá mi labku. Druhú labku. Zvalí sa na mňa celý, tak sa postískame a ja už sa posúvam, aby sa na gauč zmestil. Hop. Zaujme svoju pozíciu a bez štipky vďaky alebo záujmu ma vytláča svojím zadkom. Ak nemá dostatok miesta, bude frflať a gániť. Ak ho má, slastne si drieme a zo sna cvaká zubami alebo mrnčí. Vtedy ho láskyplne budíme a on nám venuje nechápavý pohľad a zamumlanie, čo ho máme čo budiť. Pri slovách "ideme von" nám rúca dom, roluje koberce, skáče ako divý. Berie vodidlo do papule a metá s ním kade-tade. Nedá vám zaviazať si šnúrky na topánkach a zväčša i dostane po zadku. Pri neopatrnej manipulácii vás jeho akcelerácia prerazí aj cez zatvorenú bránku. I pri mínusových teplotách skáče do vody a naháňa kačice. Po tomto výkone len pospáva pri kachliach, na ktorých je doslova nalepený, až kým sa nepripečie. Potom sa, dychčiac, odšuchce do chladného kúta a i jazyk si opiera o chladnú podlahu. Všetky tieto drobné rituály majú jeden spoločný menovateľ. Volá sa Hugo a je to sedemročný labrador. Neskutočný flegmoš a pohoďák, prefíkaný herec a maznák. Získava si každého a je si toho patrične vedomý. Momentálne je vyvalený pri kachliach, spí a ja ho pôjdem o chvíľu postískať na dobrú noc. Lebo aj takto vyzerá láska...
