Niečo sa začína a končí...

Tak, ako mi v jednej ťažkej chvíli priateľ naplánoval celý tento náročný polrok, tak sa aj deje. Postupne si odfajkávam splnené ciele, vytyčujem si ďalšie a ďalšie a pred meno mi o dva týždne snáď pribudnú tie vytúžené tri písmenká. Každý na ne čaká, každý to chce mať za sebou... Ale čo potom? Uvedomenie, vytriezvenie a tvrdá realita. Teraz nemyslím tú nelichotivú pracovnú, úradovú, hypotékovú a tak ďalej. Myslím tých pár dní, počas ktorých sa fyzicky odtrhnem od nakoniec celkom obľúbeného mesta. Kamarátov. Našich drobných rituálov. Privátu, kde som sa naučila byť ozajstnou ženou. Izby, ktorá bola pre mňa a priateľa domovom. Možno si poviete, tá ale z toho robí vedu...Mať jej problémy... Veď počkaj, čo oveľa horšie ťa čaká... Ja to viem. Viem, že je to pre niekoho banalita. Ale pre mňa nie. Cítim, ako ma to už teraz ťaží a tak sa pokúšam hľadať pozitíva na nasledujúce obdobie. Aspoň maličké, z ktorých si vyskladám nasledujúci rok. Mám ich veľa a mala by som si to uvedomovať každý deň. Lebo nie každý deň je samozrejmosťou. Bohužiaľ, uvedomujem si to väčšinou až po vzhliadnutí niečoho smutného, bolestného, čo mi zrazu otvorí oči a ja si poviem, čo riešiš, dievča??? Predvčerom som pozerala Modré z neba s Pavlom Demitrom. Áno, už by sme mu mali dať pokoj, no bol to "nadčlovek", ktorý by si zaslúžil ešte milióny viet. Nech však už nájde pokoj...Opäť ma dojal ten malý chlapček, ktorý mal dušu na dlani a pre celý svet. Tomu drobcovi by som zniesla i ja modré z neba. Pre rodiča musí byť nesmierne ťažké mať dieťa s nejakým postihnutím. Tomu sa vraví životná zmena, nie to, čo zažívam ja... Toto je šok. No mám takú moju teóriu, že o čo sú tieto stvorenia ukrátené možno fyzicky, to tisícnásobne kompenzujú duševne sebe i blízkym. Začali sme sa o tom rozprávať s priateľom, ktorý inak Modré z neba nepozerá, no i pre neho to bol podnet na premýšľanie. Rozhovorom, ktorý nasledoval, sme sa k sebe ešte viac priblížili /ak sa to vôbec dá...:)/, a strachu z mojich životných zmien sa obrúsili hrany. Zažila som tú aktualizáciu systému, pocit, že všetko je zvládnuteľné. Pozitívny podnet do budúcnosti, že práca s takto výnimočnými deťmi by ma naozaj napĺňala. A titul Mgr. z učiteľstva pre mňa nemusí byť konečným. Pocit, že som so správnym človekom, s ktorým zažijem snáď nejednu ďalšiu životnú zmenu... Len do toho vykročiť správnou nohou, ako-tak sa odpútať od doterajšieho pekného a otvoriť sa novým možnostiam, rolám, bydliskám, priezvisku...:) Ale to som už zašla priďaleko:)))