O chvíľu zaľahnem, plná dojmov z tohto občiansky významného volebného víkendu. Priznám sa, nemala som nijaké veľké očakávania, pretože si nemyslím, že je na Slovensku možná nejaká výrazná zmena k lepšiemu. A mám z toho obavy. Veď som mladá, končím školu, chcem sa osamostatniť a žiť si v dobrom i zlom s mojím streleným chlapom! AAAch... Bodaj by z toho niekto nemal plnú hlavu myšlienok, keď je z normálnej priemernej vrstvy, bez bohatých rodičov a známostí. Toľkokrát si vravím, že nesmiem rozmýšľať priveľmi dopredu /nemyslím tým racionálne rozmýšľať...ale chorobne sa do toho zamotať, ako to viem asi len ja:D/, že mi je dobre tu a teraz a radosť si treba vedieť spraviť v každý všedný deň. Stačí sms, stačí úsmev a vedomie, že ma má rado toľko životne potrebných ľudí. Ale dá sa to??? Ešte stále dúfam, že áno. Že ma príliš často nepohltí klbko dnešných ošiaľov, ktoré toľkokrát nemajú význam... Veď aj jeho obete sa raz za čas zastavia a uvedomia si, že ku šťastiu stačia zdraví blízki, strecha nad hlavou a mať čo do úst. Možno to bude v takej chvíľke, akú mám teraz ja... Strojcami toho ostatného je každý sám.Takže bez ohľadu na výsledky volieb dúfam, že ľudia v nás nezmiznú z povrchu duševného. Či skôr z jeho hĺbky. Takže táto úvaha ma priviedla k záveru, že za moju momentálne ťažkú hlavu nemôžu ani voľby, ani Mesiac v splne, ani opica:) Len sem-tam prehnaná senzibilita a schopnosť nasávať zo všetkého, čo sa okolo mňa deje, nie trošku, ale dosť:) A aj keď to niekedy nie je príjemné, som za to vďačná. A pomaličky aj unavený, takže moja hlávka ma priviedla na dobrý spôsob, ako samu seba unaviť. Dobrú noc:)
