Každý deň okolo seba stretávame hedikepovaných ľudí, na ktorých sa niektorí dívajú s ľútosťou a niektorí s pohŕdaním a niektorí nimi opovrhujú.
Prečo?
Veď títo ľudia sú odlišný iba svojou zdravotnou stránkou ale základ je rovnaký. Všetci sme z rovnakého "cesta" . Nikdo si neuvedomuje, že aj títo ľudia majú svoje sny, ciele, priania, túžbu pracovať, mať priateľov a byť zdravý tak ako ostatní ľudia. Normálny zdravý človek si ani neuvedomuje, aký je v skutočnosti štastný človek, že má obe ruky a nohy, že počuje, vidí, rozpráva a netrpí nejakými ťažkými psychickými poruchami. V skutku by sme mali byť štastný, že sme zdravý, lebo toto jediné sa nedá ani kúpiť a ani vymenit ako baterky do hodiniek. Neobhajujem ľudí, ktorí si svojím zapríčinením spôsobili zdravotné postihnutie ale tých, ktorí za to, že sú zdravotne postihnutý nemôžu. Namiesto toho, aby sme sa týmto ľudom pomáhali tak sa im ľudia vyhýbame. Mali by sme byť im nápomocní a keď potrebujú pomoc napr. nastúpiť do autobusu s vozíkom alebo keď vidíme nevidiaceho stáť na zástavke autobusu, že nevie aký autobus prišiel.
Myslím si, že nie je hanba podať pomocnú ruku týmto ľudom, hanba je to keď im tu pomocnú ruku nepodáme alebo odmietneme ( už aj toto som videla).
Žiaľ, dnes sa ľudia hanbia aj zato, keď majú doma zdravotne postihnutú osobu, čo je podľa mňa absolútne neprípustné, aby sa niekto hanbil sa príslušníka rodiny len preto, že je takto poznačnený.
Tu je pár otázok a skúste si nane odpovedať:
Ako by ste sa cítili Vy keby ste boli v ich koži?
Páčilo by sa Vám keby Vami ľudia opovrhovali?
Keby sa Vám ľudia za chrbtom smiali, že pracujete ak ste zdravotne postihnutý?
Keby Vás do žiadného zamestnania nezobrali kvôli tomu ?
Nemohli by ste ísť do spoločnosti, lebo by sa ľudia na Vás divne pozerali stým, že čo tam robíte?
Nepríjemne však ? a presne takto sa tí ľudia cítia.
