Pred nedávnom som robila prijímacie skúšky na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity. Stretla som sa s mnohými horúcimi kandidátmi na produkovanie múdrych, avšak častokrát prázdnych filozofických úvah. Pražáci sú „crazy“ ľudia, hneď som sa s niektorými dala do reči. Povzbudená vedomím, že sa nachádzam na akademickej pôde najstaršej univerzity v strednej Európe, ktorá chrlí ročne mnoho intelektuálov, zo mňa vypadlo : "Čo hovoríte na Vavrinca Benedikta Nedožerského?" Uprelo sa na mňa pár nechápavých pohľadov. Moja hviezda zhasla. Niežeby žiarila, no moje sebavedomie to patrične pocítilo. " Kdo to byl?" Nenapadlo ma nič lepšie, než protiútok otázkou: " A Jana Ámosa Komenského poznáte?" Všetci sa začali smiať a ťukať si na čelo. V tej chvíli som to vzdala. Jednak prišiel profesor a rozdal nám testy, jednak som bola sklamaná a nenachádzala viac slov.
Kto bol Vavrinec Benedikt Nedožerský?
Narodil sa 10.8.1555 v Nedožeroch. V Európe sa v tom období šírili idey humanizmu. O jeho detstve a mladosti existujú len dohady, takže sa nevie nič bližšie o jeho pôvode, rodičoch, priateľkách...Zostal však slobodný a zanietene sa venoval pedagogickej, literárnej a vedeckej činnosti. Pramene uvádzajú jeho strýka Jonáša Benedikta, mešťana z Prešova, ktorý sa po Vavrincovej smrti uchádzal o jeho majetok.
Mladý Vavrinec odišiel po smrti otca študovať do Jihlavy. Skoro ťažko ochorel a nemoc ho oslabila na šesť rokov. Neskôr sa stáva učiteľom v Moravských Budějoviciach, potom správcom školy v Uherskom Brode, kde si pripravil náčrt českej gramatiky. V roku 1597 získal titul bakalára. V tom období sa začína venovať písaniu príležitostných básní na počesť svojich priateľov. O tri roky sa stáva magistrom. Po deväťročnej práci vydal v roku 1603 v Prahe u Jana Otmara po latinsky napísanú sústavnú gramatiku českého jazyka Grammaticae Bohemicae, ad leges naturalis methodi conformatae et notis numerisque illustratae ac distinctae libri duo, jednoducho Dve knihy českej gramatiky( vďaka Bohu, že dnes majú literárne diela kratšie názvy). Ide o prvú systematickú gramatiku češtiny, ktorú uznávajú celé generácie českých filológov. Vychádza zo živého hovorového jazyka a z cirkevného slohu, z ktorých odvodzuje gramatické pravidlá. Dve storočia sa stala základným dielom českého jazyka. Ocenil ju Dobrovský aj Jungman. Bola to však len prvá sústavná školská učebnica materinského jazyka a ten ani v čase vydania gramatiky, ani dlho potom nemal miesto v českých školách.
V roku 1604 dostal ponuku na miesto profesora matematiky a klasickej filozofie na Karlovej univerzite, kde neskôr zastával funkcie dekana a prorektora Filozofickej fakulty. Snažil sa presadiť a praktizovať viaceré zo svojich reforiem, bojoval však s nesúhlasom konzervatívneho krídla profesorov.
Zomrel 4.6.1615. V testamente odkázal všetok majetok univerzite. Je pochovaný v chráme Božieho Tela na dnešnom Karlovom námestí v Prahe.
Vavrinca možno považovať za predchodcu veľkého českého učiteľa Komenského, či polyhistora Mateja Bela. Rozvíjal renesančné ideály, podporoval a navrhoval reformy. Určite mu patrí významné miesto v histórii. Dnes nesie jeho meno základná škola a gymnázium.
Rozmýšľala som, prečo o ňom Česi nič nevedia alebo vedia len okrajovo. Niekto mi raz povedal, že by sa prepadli od hanby priznať, že im gramatiku napísal Slovák. Ale to je len názor. Mimochodom, kto mi zaručí, že sa o uzákonenie spisovnej slovenčiny, okrem Bernoláka a Štúra, nepokúsil ešte niekto tretí?
