Netusila som, ake silne emocie zazijem. Utulok stoji na vypadovke z mesta. Nie je velmi velky, ale poskytuje utociste asi 50 psom a 20 mackam. Musim povedat, ze je o nich naozaj velmi dobre postarane a ludia, ktori tam chodia kazdy den su osoby s velkym srdcom. Poznam zenu, ktora vychodila len dve triedy zakladnej skoly , vo svojich 40 rokoch nevie pocitat, ale pre tie ubohe tvory dokaze spravit viac ako hocikto iny s piatimi titulmi.
Praca v utulku vyzaduje pevne nervy a hlavne silnu povahu. Ked som vstupila do priestorov prvykrat, hladela na mna stovka oci. Akoby mi kazdy z nich hovoril: “Vezmi ma odtialto. Chcem niekomu patrit.” Je to zvlastny pocit prechadzat od jednej klietky k druhej a pocuvat vsetky tie smutne osudy. Dozvedela som sa o psikovi, ktory je cely cas skryty v tmavej diere, pretoze ho zmlatili do bezvedomia. Pricina? Neznama. Vsimla som si velmi ziveho orieska. Zdalo sa, ze neprezil ziadnu katastrofu. Mylila som sa. Jeho pribeh je drsny. Majitel ho bil. Bil je slabe slovo. Vzdy, ked mal chut, vyvrsil sa na svojom psovi. Len tak, zo zabavy. Ked som podisla blizsie, vsimla som si cerstve rany na labkach. Priniesli ho nedavno.
Na okraji mesta maju svoju osadu cigani. Uz roky organizuju psie zapasy. Miestna policia nerobi nic, hoci je to ilegalne. Ich vyhovorka? Maju strach z ciganov, pretoze sa im v minulosti vyhrazali. Ich mentalita totiz hovori, ze ked nastvete jedneho, mate problem s celou osadou. A tak sa v utulku objavil psik, ktory si presiel tymto peklom- pastor aleman, ukrutne trpel az do poslednj sekundy, kym ho neutratili, pretoze v bitke prisiel o zadok. Mlady, zdravy, krasny pes.
Moj pohlad spocinul na sucke labradora. Stala pokojne medzi jasiacimi sa “spolubyvajucimi”. Povedali mi, ze cely zivot rodila. Okrem toho musela znasat bitky. Jej majitel ju nemilosrdne vyhodil, pretoze je stara a “nepotrebna”. Nasli ju na hlavnej ceste, dezorientovanu, vycerpanu. Doteraz je velmi placha a pri kazdom pohybe cloveka pokorne skloni hlavu a caka . Vyhrkli mi slzy a pohlad do jej tvare ma rozcitil este viac. Vzala som ju na prechadzku. Pri kazdom kroku som ju musela upokojovat, ale stalo to zato, pretoze ked sme sa vratili, zdala sa byt stastnejsia a v jej ociach sa zracila vdaka.
Verim, ze keby sa ludia vzdali svojich mocenskych snah a egoistickej tuzby ovladat vsetkych a vsetko, na svete by bolo menej zla. Utopia. Snad som pateticka, ale zelam si, aby sa Gándhího myslienka nenasilia- ahinsa zakorenila v kazdom z nas.
