Hm...Mám už toto šťastné obdobie nenávratne za sebou, ochlpenie tam kde má byť, vzťah s rodičmi a súrodencami ideálny, výkyvy nálad ako tak stabilizované, ale to už v mojom veku pravdepodobne súvisí s niečím iným. Tragickým fázam zamilovanosti, keď som kvôli milovanej osobe preplakala celú noc a sviečka mi visela po bradu ešte na druhý deň, som tiež dala zbohom.
Sedela som v autobuse plnom študentov nacapených hádam aj na okne. Nič nezvyčajné, cestujem takto skoro každý piatok. Už som si zvykla na reči násťročných silákov gentlemansky ponúkajúcich miesto na sedenie vychichúňaným spolužiačkám. A tak sa stalo, že si ku mne prisadla brčkavá slečna, ku ktorej sa postavil dosť sebavedomý týpek. Určite neboli frajeri, kedže týpek hovoril o svojich „bokovkách“ a rušnom spoločenskom živote. Chrlil na dievčinu informáciu za informáciou, ako 100 rokov nešiel busom, lebo chodí domov len autom alebo sem-tam motorkou, ako sa párkrát vytrel, ale vždy bez jediného škrabnutia, ako to minule roztočili na diske, ako ľavou zadnou spravil skúšku, na ktorú šprtal hodinu pred jej začatím a blablabla.
Domov som docestovala, chvalabohu, bez ujmy na zdraví. Dokonca som sa tešila na svojho pubertálneho synovca, ktorý ma už nejako pridlho ignoroval na sociálnej sieti. Tento fakt ma viedol k priamej otázke:„Ty si si ma ešte nepridal k priateľom?“Prekrútil očami: “K priateľom? Veď si moja....,“ ostal chvíľu ticho, aby vynikol dôvod, ktorý ho viedol k zapretiu vlastnej krvi, „ teta...“ Skvelé, ku cti mu však slúži, že ma nakoniec akceptoval.
Minulú stredu som sa konečne prinútila isť do divadla. Tešila som sa ako si oprášim Kukučínov Dom v stráni. Nálada ma prešla, keď sa divadlo začalo zapĺňať neskutočne mladým publikom. Došlo mi, že sa jedná o povinnú literatúru, a tak nejakému pokrokovému pedagógovi napadla spásonosná myšlienka priviesť decká na toto vynikajúce predstavenie. Priamo za nami sedela skupinka hlučných chlapcov nevnímajúc autorove postrehy o márnosti vonkajšej krásy, ktorá sa v neskoršom veku dostáva do ostrého konfliktu s tou vnútornou. Ale to, že Niko celý čas čumel Katici na prsia postrehli od prvej scény. „Ty koki, ty brďo, to je husté. Brutál ma to vzalo, kámoš.“
Táto krátka glosa nie je kritikou mládeže, ide len o stručný súhrn udalostí za posledný týždeň. A niekedy je to fakt husté. J
