Napriek krátkemu času, ktorý som v ňom strávila, mi Istanbul, ako jedno z mála miest, tak veľmi prirástol k srdcu. Zase raz sa potvrdilo, že to nie je ani tak o mieste, ale najmä o ľuďoch, ktorých tam človek stretne. Aj tento výlet sme mali neskutočné šťastie na ľudí, ktorí nám dali pocítiť, že sme vítané v ich domovine.
Ubytované sme boli u milých couchsurferov, ktorí nás napriek nášmu meškaniu čakali a hneď prvý večer zobrali na koncert do Babylonu - budovy bývalého pivovaru. Človeku až zimomriavky naskakovali, keď spevák francúzskej reggea skupiny Alpha Blondy vyzýval na mier vo všetkých náboženstvách a boj proti terorizmu.
Druhý deň ráno sme začali tradičnými tureckými raňajkami - tureckým čajom a tureckým okrúhlym chlebom Simit (predávajú ho na každom rohu v červeno-bielych vozíkoch - určite sa nedá prehliadnuť). Pri túlaní sa uličkami Istanbulu sme narazili na trh Misir Carsisi (čo doslova znamená Egyptský trh a je preslávený pre obchody s koreninami), ktorý stačilo len prejsť a už sme si získali nejedno srdce tureckých šuhajov. Tí nás vo svojich obchodoch rozmaznávali svojím famóznym čajom lásky a skúšaním pomaly všetkých sladkostí, čo tam mali na výber.
Keď sa nám podarilo dostať k východu a ďalšie uličky nás doviedli k Hagii Sofii, bol už čas obedňajšieho azánu - zvolávania k spoločnej modlitbe, ktoré sa rozlieha po celom okolí a dodáva mu záhadnú atmosféru. Hneď oproti sa nachádza stále funkčná Modrá mešita, ktorá svoj názov nesie podľa modrých dlaždíc použitých v interiéri (darmo by ste hľadali do modra ladenú stavbu) a je jednou z troch mešít v Turecku so 6 minaretmi. Hoci je stále funkčná, v určených hodinách do nej majú prístup aj turisti.
Naše kroky ďalej pokračovali do zamotaných uličiek Grand Bazaaru, ktorý je jedným z najväčších a najstarších krytých trhov na svete. Nebyť našich lokálnych sprievodcov, už by sme tam trikrát zablúdili a už vôbec by sme sa nedostali na také skryté miesta, o ktorých vedia len domáci. Vošli sme do nenápadnej bočnej uličky a vystúpali strmými schodmi až do zakrytej chodby, kde boli malé dielničky výrobcov tradičných tureckých výrobkov. Prešli sme až na koniec chodby k nenápadným dverám s príliš nápadným strážnikom v oranžovej reflexnej veste, ktorý nás po zaplatení 1 líry vpustil dnu. O chvíľku sme sa ocitli na streche celého komplexu a Istanbul sme mali ako na dlani. Práve zapadalo slnko a my sme si nemohli priať nič viac:-)
Po zotmení sme sa ďalšími uličkami plnými vystaveného tovaru dostali k mostu, kde sme sa preplietli pomedzi všetkých rybárov na druhú stranu. Keďže už prestali hriať slnečné lúče, rozhodli sme sa ísť zohriať pri tureckom čaji a úžasnej tureckej maškrte - baklave. Deň naplnený množstvom nových zážitkov sme zakončili tak ako väčšina domácich v piatok večer - v časti Beşiktaş, čo je jedna z najstarších a najväčších častí mesta. Nachádzajú sa tam rôzne bary, často v starých mestských domoch, v ktorých sa dá príjemne posedieť.
Ďalšie ráno sme zablúdili k palácu Dolmabahce, ktorý sa nachádza na pobreží smerom k Bosporskému mostu. Tu sme si chvíľu vychutnávali slnečné lúče a výhľad na morskú hladinu a ostatné časti Istanbulu všade naokolo. Odtiaľ sme sa električkou dostali opäť ku Grand Bazaaru. Tentokrát sme sa však vystrojili energiou na nákupy, veď predsa len sa blížia Vianoce a toto je to pravé miesto, kde nájsť darčeky pre všetkých členov rodiny (veď kto by pohrdol nejakou "Vuittonkou?":). Sobotňajšie popoludnie nám dalo pocítiť tých 14 miliónov čo obýva Istanbul, keď sme zostali zaseknuté v “ľudskej zápche”, kde sa každý pokúšal predrať jeden cez druhého a riadnu chvíľu sa nikto nedokázal ani pohnúť. Nejakým zázrakom sa táto spletenica rozplietla a my sme sa mohli znovu nadýchnuť.
V časti Eminönü, preslávenej loďkami pristavenými na pobreží, pred ktorými stoja veľké húfy turistov a od predávajúcich v krojoch si kupujú typické jedlo Balik Ekmek, čo je grilovaná ryba v chlebe pripravená priamo na lodi. My sme tiež neodolali a po ochutnaní sme usúdili, že sa naozaj oplatilo vystáť si rad. Hneď po zaplatení sme na naše prekvapenie stihli práve odchádzajúcu loď, ktorá nás vzala na plavbu po Bospore. Okrem toho, že sme sa mohli v kľude najesť, sme za hodinu a pol stihli vidieť skoro všetky hlavné zákutia tohto nádherného mesta z pohľadu námorníka.
Počas plavby sme stihli nabrať ďalšie sily na nákupy korenín, tureckých čajov a sladkostí. Tentokrát sme už vedeli do ktorých obchodíkov zájsť, kde nám naši kamoši z predchádzajúceho dňa, okrem pohostenia čajmi lásky, prižmúrili oči aj nad cenou. Po úspešných nákupoch a zlomených srdciach predavačov, po tom čo sme neprijali ani jednu ponuku na sobáš, sme sa cestou domov prešli po hlavnej nákupnej ulici Istiklal Kadesi, kde sa môžte zviesť historickou červenou električkou.
V nedeľu sme pôvodne mali naplánovaný návrat domov, avšak po “úspešnom” zmeškaní lietadla, sme zostali v Istanbule ešte jednu noc. Tak nás ten Istanbul očaril:-)! Vrelo odporúčam ísť na letisko s dostatočným predstihom, keďže cestná doprava je nevyspytateľná a kontroly trvajú nekonečne dlho (pokiaľ nechcete stráviť 4 hodiny čakania na letisku, odkiaľ ani odísť nemôžete, lebo vám zobrali pasy. Nikto vám nevie ani povedať kedy a čo s vami bude… a nakoniec skončíte kupujúc najlacnejšiu možnosť príletu, čo najbližsie k vašej destinácii). Ešte že sme v Istanbule spoznali úžasných ľudí, ktorí nás opäť prichýlili a posledný večer sme spolu zapíjali tradičným tureckým alkoholom Raki, ktorý má príjemnú mentolovú chuť a mliečnu farbu.
Na druhý deň sme sa už poistili a išli sme tentokrát metrom, aby sme sa vyhli pondelňajším ranným zápcham. S ťažkým srdcom sme nakoniec nasadli do lietadla a vydali sa do síce zmenenej destinácie, ale aspoň blízko k domovine - smer Praha.
