Víkend je za nami a s ním aj udalosti, na ktoré mnohí dlho čakali. České voľby síce nepriniesli zmenu v prezidentskom kresle, priniesli však hlboké rozčarovanie verejnosti, internetový ošiaľ v zmysle zahanbenia krajiny a tiež dobré námety pre zručných karikaturistov. Mnohí ich považujú za tvrdú porážku "pražskej kaviarne" a sabotáž liberálnych hodnôt v osobe "českého Andreja Kisku" na pražskom hrade. Je však nutné dodať, že Miloš Zeman vyhral voľby s výrazným náskokom, získal o 136000 hlasov viac, než pred piatimi rokmi, a to len dotvára hĺbku rozhádanej politickej scény, ktorá však nie je príznačná iba pre našich susedov, ale aj pre nás.
Zo všetkých internetových médii sme atakovaní pojmom "polarizácie spoločnosti", ktorá sa rozdelila na dva tábory, jeden "zemanovský", druhý "drahošovský". Stoja na opačných póloch, pričom jedni reprezentujú úpadok a druhí vzostup nového Česka, ktoré sa zobudí zo zlého sna a prihlási sa k vyspelým európskym krajinám so sympatickým liberálnym prezidentom na čele. Treba však dodať, že takéto videnie situácie je prinajmenšom čiernobiele. Ani jeden z táborov v skutočnosti nereprezentuje to, čo im je spoločensky prisudzované a bohužiaľ musíme prihliadnuť aj na to, že istota a bezpečie, "to čo tu bolo vždy", má určitý náskok, ak sa mu do cesty nepostaví niekto, kto má ucelený program, víziu, plány, ale aj reálne prostriedky akými ich dosiahnuť. Počas celej kampane sa J. Drahošovi vyčítalo, že neponúka konkrétne alternatívy a zakladá si skôr na protizemanovskej politike než na svojej vlastnej. Na druhej strane, ak budeme objektívni, priznáme si, že predvolebné debaty sa točili o všetkom možnom, ale väčšinou sa ani nedotýkali reálnych právomocí prezidenta. Vrcholom predstavenia bolo, keď sa v jednej z posledných debát ukázala ako najsilnejšia kandidátka moderátorka debaty, ktorá zatienila oboch diskutujúcich. Predvolebná kampaň a terajšia povolebná nálada však ukázali na oveľa závažnejší problém, a tým je rozhádaná spoločnosť, ktorá nálepkuje okoloidúcich podľa volebných preferencií a stáva sa tak manipulovateľnou masou ľudí, ktorá postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi tým, koho ľudia volia, a tým, čo ich k tomu vedie a aké sú ich nádeje a potreby do budúcnosti.
Slovensko sa bohužiaľ výrazne neodlišuje. Pri postupnej mobilizácií síl sa u nás takisto začína predvolebná kampaň a už teraz sa ľudia rozdeľujú do svojich obľúbených skupiniek, v ktorých hľadajú istotu svojho presvedčenia. Po víkendovom summite V4 v Budapešti sa Robert Fico nechal počuť, že bezpečnosť krajiny je na 1. mieste a za žiadnu cenu nedovolí budovaniu moslimskej komunity na Slovensku.
Už len na základe tohto výroku si môžeme všimnúť ako takéto vyjadrenia rozdeľujú spoločnosť. Nenápadná zmienka, o tom, že "bratislavská kaviareň" (podľa všetkého) nechce bezpečnosť krajiny, ale radšej sem navozí tisícky moslimov z celého sveta, poukázanie na diktát Bruselu, ktorý nám stále zadáva úlohy v neprospech našej vlastnej krajiny a v neposlednom rade vytýčenie vlastnej politiky, ktorá je (údajne) v súlade s krajinami V4. Cieľom tohto článku nie je zastávať sa povinných kvót alebo hodnotiť riešenie migračnej politiky, rada by som sa však zamyslela nad tým, kam skutočne kráčame, ak sa pozrieme na spoločnú politiku V4, z ktorej v jednej krajine je na čele premiér v demisii, ďalšia krajina si vysluhuje prvenstvo vo forme aktivácie článku 7. a celá skupina V4 sa tak stáva úplne nepochopenou v rámci EÚ, pretože už asi nikomu nie je jasné, či naozaj chceme byť hodnotovou súčasťou Únie alebo hlásime návrat k národným štátom ako sa naši predstavitelia už neraz nechali počuť. Ak zastávame naozaj proeurópsku politiku a víziu, mali by sme predložiť naše návrhy, akým spôsobom na nej participovať.
Najdôležitejšou otázkou však ostáva, aký dojem a odkaz to zanecháva v spoločnosti, kde ľudia strácajú ideály a vieru v systémové strany, politické "nálepkovanie" nahrádza rozumné politické argumentácie a vidina ďalších volieb v krajine pôsobí skôr ako bolesť žalúdka než chvíľa, kedy človek vkladá svoje nádeje do volebnej urny.
