Pred nedávnom som sa rozhodla, že sa pokúsim rozhýbať našu obecnú knižnicu. Spala ako šípková Ruženka. Ale na miesto ruží sa tam zveľaďovali pavúčie obydlia. A tak ako v zime keď padá jemný sneh na krajinu-nekrajinu v našej knižnici padal práškový prášok, no nie cukru, ale prachu. Pozakrýval kedysi vytrvalo budovanú červenú knižnicu. Len pomalými krokmi sa tam začala prebúdzať jar. Rozprávkovo sa tam povystrkovali ako škriatkovia - zvedavé obaly kníh, ktoré svojou nadčasovosťou tvoria základ tejto knižnici. Je to klasika, ktorá snáď (a dúfam) nikdy nezahynie pod osudom nezáujmu. Nebudem rozširovať názor, že mládež je stratená, že sedí len za počítačom a že jej niet pomôcť. Veď to už všetci máme vštepené a poctivo sme tomu uverili a aj prispôsobili. No keď s nič už s tým nedá robiť tak nedá! Ale čoby! Omyl. Dá! Chvalabohu. Tak som pretriedila knihy, usporiadala. Teraz sa tam vznáša vôňa snahy a zadosťučinia, občas sa priznám aj stále pretrvávajúceho smútku, že je slabý záujem, no pomaly sa rozbiehame. Veru veľmi pomaly. Ale predsa. A to stačí aby bol dôkaz, že sa ešte niečo dá urobiť. Neverme tým myšlienkam, ktoré tvrdia, že sa už nič nedá. Pripojte sa k tým čo to nevzdávajú. Nezáleží v čom. Len sa nepoddajme tomu pesimistickému názoru. Lebo o to ide tomuto svetu. Veď je tak krásný, divoký, farený (a nie čierno-biely). Tak sa pusťme do toho čo môžeme (aj nemôžeme). Uvidíme čo sa bude diať. Ukáže to asi až budúcnosť, keď sa stane minulosťou. A možno aj skôr.
Ak budeme šikovní.
