Vyjde von a nadýchne sa. Zhlboka, celou dušou aj srdcom. Jar cítiť aj v kostiach. Vtáky sa s radosťou pokúšajú o spev. Cez zimu celkom zabudli noty. Ponára sa do spomienok.
Aj minuloročná jar bola takáto. Krásna a jedinečná. Vtedy ešte netušila, čím všetkým prejde, kým sa znova slobodne nadýchne čerstvého vzduchu. Hlavou jej víria myšlienky. Teraz už pokojne, nie ako v tie dlhé noci. Už v máji jej bývalo zle. Svet sa s ňou točil ako kolotoč. Bolo jej na zvracanie. Kým sa ostatní pusinkovali pod rozkvitnutými čerešňami, ona prežívala začiatok pekla. V júni sa pridal neznesiteľný smäd a vyčerpávajúca únava, čo jej rozožierala vnútro. Celé poobedia prespala. Pripisovala to hodinám stráveným nad knihami. Veď sa blížilo vysvedčenie.
Z myšlienok ju vytrhla zavalitá nízka slečinka s čokoládovou tyčinkou v ruke. Jednu dojedla, druhú práve otvorila. Pousmiala sa. Zase ju pohltil vír spomienok. Stále bola hladná, tak ako slečna, čo práve prefrčala okolo nej. Rozdiel bol v tom, že jej ručička váhy sa hýbala opačným smerom. Jedla a jedla, akoby sa jej v žalúdku usadila neznáma hladná príšera. Napriek tomu mala v júli niečo cez štyridsaťsedem kíl. Pri stosedemdesiatštyri centimetrovej postave vyzerala desivo. (Škoda, že nikdy nechcela byť modelkou:)) Bledá, oči, inokedy plné živých ohníčkov, teraz vpadnuté. Nič ju nezaujímalo. Slnko lákalo všetkých do vody, ju slnečné lúče rozčuľovali. Bývala podráždená a stále smutná. Žila v začarovanom kruhu. Smäd, hlad, spánok, bolesť.Hlava, brucho, nohy. Všetko ju trápilo. Nevedela ako z toho von. A pomaly aj strácala silu bojovať s veterným mlynom.
A potom to prišlo. Prvý august. Štvrtok. Obyčajný deň. Obyčajné prázdniny. Obyčajné leto. Nie pre ňu. Išla k lekárke ne povinnú prehliadku. Bežné odbery, nič neobvyklé. Ráno jej vzali krv, poslali ju domov, vraj nech sa naje. Nevnímala vánok, krik detí, ani spev vtákov. Už proste nedokázala myslieť. Nevedela, čo sa deje. U doktorky vypila polliterku vody na dva glgy. Lekárka to odbila tým, že je teplo a piť treba...
Dotackala sa domov. Znovu mala vyschnuté v krku. Otvorila fľašu minerálky. Z ticha a letargie ju vytrhol vyzváňajúci telefón. Nevnímala. Ktosi ho zodvihol. Potom začula tichý vzlyk. Z diaľky k nej doliehal hlas starkej, čo bola s ňou doma. Nútila sa registrovať ju. Má sa ihneď vrátiť do nemocnice, je to zlé. Cítila, ako jej stekajú slzy po lícach. Prvá už dopadla na zem a roztrúsila sa na tisíc čiastočiek. "Čo mi je?" Túto otázku v ten deň položila ešte mnohokrát. nemocnici také výsledky dávno nemali. Zalarmovali aj primára a ju toľko rozruchu zmiatlo. Primár sa na ňu díval cez hrubé sklá okuliarov. Čelo mu zarosili kvapky potu. Monotónne sa pohybujúce pry jej matke oznámili, že je nutný prevoz do hlavného mesta.
Mama, vždy silná a usmiata, tu stála zlomená a staršia o desať rokov. Z dusného tepla sa spustila búrka. Už tu trčia hodnú chvíľu a ona je smädná...Cestou v sanitke zaspala. Snívalo sa jej o otvorenej fľaši minerálky, čo nechala doma.
Do detskej polikliniky na Kramároch dorazili za tmy. Netušila, kam ju vedie mladá sestrička. Napichla ju na infúziu a odišla. Rozlúčila sa s matkou. Plakala. Osamela a znova sa rozplakala. Na oddelení bolo ticho. Pacienti spali. Sestrička ju občas prišla pozrieť. Pýtala sa jej, čo potrebuje. Eutanáziu, pomyslela si, ale povedala len:"Vodu...prosím." Zrazu mala pocit, že ju všetci opustili. Infúzia jej zavadzala. Keď na chvíľu privrela oči, prebral ju strach. Čo s ňou bude? Zomrie. Určite. Ale má len pätnásť. Nie je to skoro? Obzerala sa po zatuchnutých stenách kliniky. A modlila sa. Iba za to, aby už bolo ráno.
Neprišlo tak skoro, ale predsa. Slnko sa nad ňou zľutovalo a vyšlo. Cítila sa pod psa. Do izby sa nahrnuli panáci v bielych plášťoch a skúmali ju ako pokusnú opicu. Nemala odvahu sa niečo spýtať. Konečne tie múdro sa tváriace tučniaky odišli. Prišla mamička. Aj tá sa, rovnako ako slnko usmievala. Zistila, že neumrie. A ani smädná nebola. A začala sa cítiť fajn....he, nezabalíte mi trochu z tých infúziek domov??? Po troch mesiacoch bola vtipná...
Dni na nemocničnom lôžku sa vliekli a ona mala čas premýšľať. O nič nejde, bude si pichať inzulín, nebude jesť kedy chce a čo chce..aké jednoduché pre človeka, čo včera takmer zomrel, však? Vyrovnávala sa s novým životným štýlom. Každý pokrok jej vlieval do žíl energiu. Osvojovala si pichanie injekcií, základy diéty..bolo toho na ňu veľa, ale len tak mohla žiť ako predtým. To tvrdila lekárka. Ona vedela svoje. Že "ako predtým" to nebude. Napriek tomu sa usmievala. Povzbudzovala mamu, rozdávala dobrú náladu. Zase to bola ona. Cítila prudký odraz od dna, ktorý sa jej podaril. Keď po mesiaci opúšťala nemocnicu, bála sa budúcnosti, ale bola plná elánu.
O týždeň sa začala škola. Mala obavy ako svoj nový režim zvládne, ale nakoniec to bolo jednoduché. Všetkým oznámila svoju "chorobu" a ďakovala najvyššiemu, že s ňou všetci držali.
Dnes, prvý jarný deň, keď spomína na uplynulý rok, usmieva sa. Pribrala späť na svoju váhu a vyzerá dobre, Kašle na to, hlavne, že sa tak cíti. Napriek podlomenému zdraviu má všetko- šťastie, lásku, priateľstvo, vieru. Znovu sa nadýchne jarnej vône. Okúsila trpkosť dna a dnes sa vznáša v sladkých(doslova:) oblakoch. Pocítila totálnu beznádej a dnes je najšťastnejšia na svete. Vykročí smerom k cukrárni. Usmiata vstúpi a zvíta sa s priateľmi. Nik sa neopýta, či si dá zákusok. Každý vie, že ja cukor nemám v láske:)
