Zrakom odvráteným, akoby.. Akoby Vás práve v tú chvíľu zaujímali jedine strapce hrozna napadnuté osami. Inak, okno do záhrady bolo vtedy úplne zahmlené od teplého dychu.
Niesla som sušené kytice, vence, girlandy a jedno srdce. Topánky klopkali po kamennej pergole a vy ste súbežne s ozvenami podpätkov búrali hradby môjho súkromia. Už nevládali vzdorovať, zabezpečovať stálu renováciu. Znie to tak bizarne, odvráteným pohľadom ste ničili múry skonštruované na stáročia. Vyskytla som sa v priestore riskantného rámca.
A vy ste sa len mlčky prizerali ako sedím na dne prepadliska, prikrytá len prchajúcim okamihom. Zostali len jasnočervené pery a vyhasnutý pohľad. Inak nič. Úplne nič.
Nemajte strach, ja Vás plne chápem. Jednoducho sa nechcete priblížiť.
Kto by chcel sledovať pád, vidieť tmu. Veď už máte po krk i tej vlastnej. Ničí spánok, kradne teplo, suší jazyky, plodí vyčerpávajúce myšlienky.
Ten vinič. Stále škrtí a zároveň omamuje sladkou vôňou muškátu. Prizeráš sa ako si privlastňuje moje šaty, farby, vône.
Choď už preč!
Zmizni!
Že čo robíš?
Týraš ma vlastnou existenciou.
