Smrť je prirodzenou súčasťou ľudského života, ale myslím si, že človek na ňu asi nikdy nie je dosť pripravený, aj keď by s ňou mal rátať. Či už s tou svojou alebo so smrťou niekoho blízkeho. Ja osobne nemám pocit, že by som sa bála smrti samotnej, skôr toho, čo jej môže predchádzať.
Keď som chodila na gympel, dedko ťažko ochorel. Navštevovala som ho aj so sestrou, ktorá mala možno tri roky, ja okolo 16. Vždy sa tešil, keď nás videl, a aj sa zvykol na nás pýtať. Pre mňa boli návštevy stále ťažšie, keď som videla jeho vychudnuté telíčko, ako sa stráca na veľkej posteli. Ku koncu mal už problém nás spoznať, natoľko ho museli nadopovať morfiom. Choroba človeka veľmi zmení a asi najhoršie je, keď cítite, že niekto veľmi trpí, a nemôžete mu pomôcť.
O omamu som prišla náhle. Latinský slovník bol môj posledný vianočný darček, ktorý som od nej dostala. Zomrela 7. februára, deň po bratových narodkách. Nikto netušil, že je chorá, ani ona nie...Opapa ju prežil len o pol roka. Ležal v nemocnici a držala som ho za ruku, keď dostal svoj posledný infarkt. Práve zaspával. Mamina si musela odskočiť niečo vybaviť a aj si trochu oddýchnuť. Myslela som na to, aké je strašné byť sám v nemocnici s toľkými cudzími ľuďmi. Zomierať by sa malo doma. Strávili sme spolu každé prázdniny, odkedy si pamätám.
Mala by som sa tešiť z toho, že tam, kde sú, je im možno oveľa lepšie. Lenže mne chýbajú tu a teraz. Prázdne miesto po niekom, koho ste mali radi, sa asi nedá len tak zaplátať, či mal 5 alebo 99. Faktom však zostáva, že niečo podobné zažijem ešte veľa krát.
