Mám rada osobné priateľstvá. Nie je ich veľa, ale sú o to zaujímavejšie. Väčšinou si rozumiem lepšie s mužmi ako so ženami, ale asi je to otázka osobného pocitu a spôsobu myslenia. Tiež som zistila, že priateľstvá sa stávajú časom lepšími, hlbšími a dôvernejšími. A čo je najpodstatnejšie, človeka spoznáš až v kritických situáciách. Partnerstvo som si začala predstavovať podobným spôsobom, len s určitým erotickým nádychom. S napätím, ktoré človek cíti a je to príjemné. Ťažko to popisovať slovami.
Pri práci som stretla veľa ľuďí vo veľa situáciách. Toľko rozmanitosti a životných postojov má človek málokedy možnosť pozorovať. Manželia, ktorí boli spolu asi 15 rokov, mali veľký dom, dve deti a dve zóny. Jedna bola pre ňu a jedna pre neho. Uprostred vstupnej haly boli poličky až po dvere. Najprv som si myslela, že slúžia na topánky, ale po chvíli mi došlo, že je to niečo ako hranica, zákopová línia. Každý bol vo svojej polke domu a tu sa stretávali. Ak som chcela hovoriť s niekym o ich deťoch, musela som ísť do patričnej zóny a zároveň zreferovať, čo na to hovoril ten druhý, lebo odmietali o veciach spolu debatovať. Toto nie je ojedinelý prípad, dokonca som videla aj domy s dvoma vchodmi, aby sa nebodaj nestretli.
Sú napríklad rodiny, kde sa cítite nepríjemne už len z princípu. Všetci na seba vrieskajú ako zmyslov zbavení a máte chuť utiec po 10 minútach. V jednej rodine mali syna, ktorý zjedol, čo videl, len aby na seba upozornil. Bol schopný zmasakrovať aj moje chlebíčky. Z rozkysnutosti prameniaca psychická a fyzická lenivosť ho robila málo atraktívnym pre dievčatá, čím vpodstate dosť trpel, ale nikto si to vlastne za 16 rokov jeho života nevšimol.
Na druhej strane som sa stretla s párom, ktorí sú rovesníkmi, manželmi sú viac ako 25 rokov, a stále sa spolu smejú. Spája ich veľa vecí. V ich spoločnosti sa cítite fajn a pre ich deti sú veľkou oporou. Dokonca sa o chvíľu stanú dvojnásobnými starými rodičmi. A či sú muži ozaj slabí? Poznám rodinu, kde prvé dieťa mali ťažko postihnuté. Teraz majú dve, druhé je úplne zdravé a stále sú spolu. Žeby náhoda? Ja osobne mám pocit, že je to skôr otázka porozumenia, zodpovednosti a priorít.
Ak stretnem niekoho, kto vyzerá ako Adonis krížený s Diskobolom, bude mať aj 6 kociek na bruchu a vypchaté tričko svojim svalstvom, otvorí ústa a vypotí zo seba nejakú somarinu, nieže by ma na prvý pohľad nezaujal ako napríklad pekná socha, ale jednoducho môj mozok ho odmietne považovať za príťažlivého. Tiež nechápem teóriu, že ženy sa majú o seba starať a pre mužov je to nepovinná jazda. My sa nemôžeme doma pozerať na fešákov? : ) A tie teórie, že za mlada človek vyzerá a potom pomaly chradne, sa mi zdajú tiež dosť divné. Ak je človek zdravý, pohybuje sa a je svieži, môže vyzerať dobre veľmi dlho a nebudem riešiť, o koľko šedivých vlasov má viac. Čo tu všetci pozerajú americké seriály?
Ak mi niekto povie, že sa bojí, o čom bude hovoriť napríklad s o 5 rokov mladším človekom, je to hlavne preto, že to nikdy nevyskúšal, alebo jeho schopnosť komunikovať a prispôsobovať sa iným je obmedzená. Jednoducho druhého nechápe, ale sa ani o to nesnaží, čo nie je samé o sebe zlé, len sa možno oberá o veľa nových skúseností. Nová generácia nastupuje každých 20 rokov. Koľko sa za ten čas narodí ľudí, s ktorými sa môžem zoznámiť?
No, a medzi najtrápnešie teórie radím tie o zaúčaní, jazdení a podobných haluzách. Ak si muž nájde mladú žabku, lebo má pocit, že mu niečo uniká, je to ok, tolerovateľné a niekedy zábavné. Vo veľa prípadoch sa vráti domov, lebo mladá prestala byť prítulná (sú aj výnimky), keď sa ohlásili prvé choroby. Manželka ho príjme, len často v tom už nie je tá láska, ale skôr súcit. Môžeme jej zazlievať, že sa cíti zranená? Pokaziť vzťah je oveľa ľahšie ako ho vybudovať. Keď si ale žena nájde príliš mladého, toľko ľudí má pocit, že to musí komentovať, vyjadrovať sa, odsudzovať, považovať za divné, ako keby bol na to niekto zvedavý.
Podľa mojich osobných zistení je vo vzťahu v prvom rade potrebný akýsi budovateľský prístup, nie utekať pri každom probléme. Spoločné záujmy, aby bolo o čom hovoriť aj po 10 rokoch, ale aj svoje vlastné, pretože odlišnosti veci skôr ozvláštňujú. Schopnosť komunikovať, mať zmysel pre humor, porozumieť povahe druhého. A či sú peniaze dôležité? Bolo by asi pokrytecké hovoriť, že nie. Neviem, koľké túžia po lenivých a neschopných partneroch, ale určite by som to nedegradovala na porovnávanie bankového konta. Ak má jednoducho niekto potenciál, aj peniažky prídu. Ľahko sa vypisuje, čo a ako by malo byť, keď preniesť do praxe mnohé veci je oveľa náročnejšie. Čo som sa však naučila od seba a od iných, vzťahy, o ktoré sa človek nestará, jednoducho umrú.
P.S. Možno by si viacerí pred debatou pod článkami mohli prejsť absurdnosti vo svojom živote. Tak pekný deň...
