Dnes ráno som bola už relatívne hladná, lebo som sa nestihla naraňajkovať. Vstávala som neskôr, čo bola strategická chyba číslo jedna. Kúpila som si lístok na MHD a buchtu, ktorú som rozšafne odkusovala ida cestou. Na prechode som mohla vidieť zadok trolejbusu, ktorý by bolo načim chytiť, aby som nezmeškala. Neviem, kde som sa šuchtala. Pridala som sa teda s buchtou a ruksakom na chrbte ku skupinke dobiehajúcich, aby som naplánovaným skokom vhupla do zadných dverí.
Ani by ste neverili, ako sa vedia ľudia k sebe egoisticky správať, keď sa dostanú dnu. Začnú mať pocit víťazov a zastanú hneď pri prvom strojčeku, hoci by mohli v pohode, kým trolejbus stojí, prejsť krížom až do prednej časti, kde nebolo ani nohy. Ale nie....!!!! Teta s veľkým kufrom sa rozhodla, že najlepšie jej bude vzadu a cvakala tam lístky ešte ďalším trom tetám s kuframi pol hodiny. Ostatní zúfalci sa pokúšali nastúpiť, takže som musela posúvať pred sebou inú tetu s kabelkou, aby mi všetci nevyliezli na chrbát. Keďže teta s kuframi mala zjavne čas, teta s kabelkou sa už nestihla premiestniť ďaleko, a keď sa trolejbus pohol, zastala v tom najužšom mieste. Kde sa najlepšie stojí, ak je bus poloprázdny? Predsa tam, kde je najužší... : )
Nestihla som si zbaliť buchtu, čo bola druhá veľká strategická chyba. Ak vám nevynadá revízor, že v buse nie je reštika, tak sa ešte môžete rozpleštiť na podlahu. Vzhľadom na moju výšku nedočiahnem na tyč hore, takže sa musím držať toho, na čo dosiahnem. Teta s kabelkou v úzkej uličke, prechytiť sa je ďaleko, trolejbus sa práve rozbieha, musím sa drapnúť tyče pri dverách. Chyba...
Na tyč už útočí iná teta, ktorá sa rozhodla, že na schodíku jej to nestačí, a práve teraz chce postúpiť ďalej do voza. Robila tam chvíľu divné pohyby, pri ktorých som rozmýšľala, či si chce sadnúť alebo stáť alebo čo, a ako jej uvoľním miesto. Ak sa pustím, skočím aj s buchtou sediacej tete v uličke rovno do vlasov (trolejbus sa stále len rozbiehal...). Teta pri tyči však nadobudla dojem, že jej asi naschvál bránim svojou nečinnosťou: "Môžete ma pustiť?" Priznám sa, už ma to všetko trochu vytáčalo, tak som jej odvrkla (a to nebývam obyčajne hrubá a potom sa aj hanbím): " Tak asi sa nemám kde chytiť..."
Nemusím hovoriť, koľko opovržlivých pohľadov som si vyslúžila. Samozrejme, mladá a drzá....a ešte aj s ruksakom na chrbte, hoci ho mala mať pekne zložený podľa piktogramu. Viete, do koľkých ľudí ním strčíte, keď hľadáte svoju tyč v najužšej časti trolejbusu. Inak minule jeden do mňa vrazil zadkom, keď som sedela v uličke...Nemal si ho tiež niekam zložiť? :)
