Rozprávka o troch synoch kráľa Svätopluka ako spoločne lámu prúty je nepochybne stále príťažlivá a nežne romantická, napriek tomu si však myslím, že z týchto nohavíc by sme už mali vyrásť. Podľa mňa patrí tam, kam aj príbehy o Jánošíkovi, ako chudobným bral a bohatým dával, alebo romantické predstavy o našich slovanských predkoch ako národe holubičom, mierumilovnom a skromnom, na hodiny literatúry, nie však na politické kolbište.
Svätopluk ako spoluvládca na Veľkej Morave a nitrianske knieža zradil svojho strýka Rastislava a vydal ho Frankom, ktorí sa snažili udržať si na Veľkej Morave svoj vplyv. Rastislav bol väznený, odsúdený na smrť, neskôr omilostený, a iba oslepený. Zomrel na neznámom mieste. Rastislav sa snažil dostať zpod franského vplyvu tak, ako Svätoluk, ale jeho zrada mu v tom zabránila. Svätopluk mal pravdepodobne veľký záujem aj o Rastislavovu časť ríše, lenže nikto mu ju neponúkol, skôr naopak, sám sa dostal do problémov. Odmietol uznať východofranské zabratie Moravského kniežatstva, za čo ho spolu so sv. Metodom Frankovia uväznili. Po vypuknutí veľkomoravského povstania proti franským regentom si z neho Frankovia chceli urobiť spojenca, ale Svätopluk, verný svojej tradícii, zase raz prebehol na druhú stranu. Zdá sa, že podcenili jeho prešibanosť, šikovnosť a túžbu po moci. Musel byť asi dobrý stratég a nadaný muž, keď Veľká Morava dosiahla za jeho vlády najväščí rozmach a prosperitu, v mojich očiach je však zároveň synonymom zrady a pretvárky. V každom prípade skutočná osobnosť Svätopluka sa mi zdá oveľa zaujímavejšia a ľudskejšia ako predstava nejakého umierajúceho dobráka s prútikmi.
O titul kráľa pre Svätopluka sa vedú stále spory, pretože v listinách bol označovaný skutočne rôzne a žiadna konkrétna spomienka o nejakej jeho oficiálnej korunovácii. Preto sa mi zdá operovať tu s "kráľom starých Slovákov" za prinajmenej trochu prehnané a skreslené. Sú historici, ktorých fantázia pracuje na plné obrátky, ale skutočný vedec by sa mal držať faktov a o všetkom najprv 100krát pochybovať, kým vysloví súd. Tí "starí Slováci" sú tiež veľmi zaujímavý odboný termín, hlavne ak vtedy ešte ani sami nevedeli, že sú Slovákmi. Už len čakám, kedy príde niekto s teóriou, že Frankovia sú vlastne starí Nemci. Z faktografického hľadiska by toto označenie bolo dosť nepresné.
Na druhej strane nechápem, prečo sa napríklad historickému odkazu sv. Štefana tak bránime a sami seba o kus inšpiratívnej histórie ochudobňujeme. Ten začal svoju kariéru práve v Nitrianskom kniežatstve, bol uznaný za nástupcu uhorského trónu a za manželku si vzal bavorskú princeznú. Práve tu sa zoznámil s miestnymi šľachticmi, ktorí asi nespadli len tak z neba, ale pravdepodobne pochádzali zo starých rodov ešte z veľkomoravského prostredia. (Mohli by sme ich nazvať slovenskými šľachticmi?) Tí mu na ceste k trónu zrejme výdatne pomohli. V roku 1000 alebo 1001 bol Štefan korunovaný za uhorského kráľa, pričom sa jeho vláda vyznačuje mnohými bojmi s inými staromaďarskými náčelníckymi rodmi a rozširovaním hraníc Uhorska. Pripisujú sa mu aj výroky, že krajina jednej reči a jedného mravu je slabá a krehká, a že jeho syn by mal chrániť kultúrnu rôznorodosť krajiny a nedovoliť nadvládu jedného jazyka.
Ak by sme sa kriticky pozreli na dejiny, asi by sme zistili, že samotným Maďarom a teda aj nám v rámci Uhorska panovali mnohí nemaďari, že veľkomoravská šľachta asi neľahla popolom a nezmizla po Svätoplukovej smrti, ale s vysokou pravdepodobnosťou si existovala v rámci nových štátnych útvarov, že naši národovci z 19. storočia boli síce zlatí a snaživí, ale mnohé ich zromantizované predstavy ovplyvnili našu historiografiu na úkor reálnych faktov. Tiež sa mi nezdá vhodné, ak situácie z období, keď mocenské princípy boli viac ako národnostné, vysvetľujeme našimi očami a našim chápaním. A zdá sa mi smiešne vykrikovať si, kto tu bol skôr a väčším kráľom, nech je to na ktoromkoľvek brehu Dunaja, lebo nakoniec prídu Íri a vyprášia nás... : )
