Keby sa mama nerozhodla, že by mi rada darovala slovník, tak v tom obchode nie som. Keby ho mali v každom kníhkupectve, aj v tom internetovom, kde obyčajne nakupujem a zatiaľ som bola s nimi veľmi spokojná, v tom obchode nie som. Ak by mi ho chceli zohnať, čo aj boli ochotní, nestihli by to do Vianoc. V auguste som ešte nevela, že budem kupovať v decembri slovník. Mamina by zas bola rada, keby som ho mala už pod stromčekom, čiže zhoda náhod. Bola som v troch obchodoch, ktoré neboli ďaleko od autobusu alebo vlaku, aby som ho nemusela vliecť cez celé mesto. Všade bol nejako poškodený, pretože ho mali po jednom až dvoch kusoch na predajni a mäkkú väzbu netreba dať na pult, ale vysoko na poličku, odkiaľ ľahšie spadne niekomu na hlavu, alebo ju prehadzovať v sklade ako seno. Všade rozhovor vyzeral veľmi podobne, ale naposledy ma už na prvú minútu vytočil, za čo som sa trochu aj sama pred sebou hanbila. Rozčuľovať sa pre takú hlúposť?
Ale mohla som sa aj sťažovať. Mohla som si nechať zavolať vedúcu, ktorá by mi zľavu na 99,9% nedala, lebo inak by tam už bola dávno. Mohla som napísať sťažnosť do knihy ako za komunistov a mohla som aj pohroziť SOI-kou. Už ste niekedy dokazovali niečo na SOI? Prídu do mesiaca a kým všetko overia, tak zošediviete, pričom výsledok je veľmi neistý. Skoro ako na našich súdoch. Aspoň by som naštvala zopár ľudí ja a znepríjemnila deň, ako sa patrí, lebo riešiť veci v rozčúlení a s pocitom krivdy zanechá toľko negatívnych emócií, že by vystačili aj na dva dni. A to mi za 15 minút začínala anglina. V Tescu som zabila hodinu a pol dokazovaním, že cenovku na poličke mali naozaj zle oni a nie ja.
Mňa na celej situácii zarazilo niečo iné. Prečo vôbec nastala? Stačilo možno len málo. Povedať napr.: "Prepáčte, mrzí nás to, ale iný slovník nemáme a dať vám zľavu ja nemôžem. Zavolám vám vedúcu?" alebo, "teraz nemám čas sa vám venovať. Janááá, pomôžeš slečne vyriešiť jej problém?" Čokoľvek by bolo dobré, čo by v preklade neznamenalo: "Seriem na teba." Ak človek pracuje v službách, pracuje s ľuďmi, je odsúdený na to, že rieši ich problémy. Ako by to vyzeralo, keby som sa ja takto správala k svojim žiakom alebo klientom, s ktorými spolupracujem roky? Myslím, že by ma potom zas oni nechceli vidieť "roky". Slabý plat nie je ospravedlnenie, pretože ho dostáva za prácu. Mala by som ja každému vykrikovať, že ho učím za pár šupov? A vianočný zhon? Veď ten je tu každý rok. Bráni nám hádam v slušnosti? Darmo budeme navštevovať aj 1000 firemných kurzov asertivity, emočnej inteligencie alebo komunikačných zročností, ak nebudeme mať záujem o druhých. Nie ten teoretický, ale skutočný.
Keď som si chcela kúpiť v drogérii, v ktorej ako jedinej som človekom, nové tiene a mala som tú drzosť spýtať sa na nerozmrvené, dozvedela som sa, že my (čiže zákazníci) všetko rozbŕlame, narobíme bordel a potom chceme ešte nejakú celú krabičku, ktorú ani dotyčná slečna nevie, odkiaľ má ešte vytiahnuť. A to som sa, prisahám pri všetkom, čo mi je sväté, v ničom ešte nebŕlala, stav som zhodnotila len pohľadom. Stáva sa mi to úplne bežne, preto najradšej nakupujem u poradkyne, ktorá mi tovar donesie domov a môžem jej zaplatiť aj na dva krát, ak nemám toľko hneď. Chodím ku kaderníčke, ktorá možno nie je svetovým šampiónom, ale napíše mi sms, kedy pracuje, a nezabije ma zakaždým, keď sa musím preobjednať. Chlieb zas chodím kupovať do pekárne, z ktorej mi chutí a sú tam milé tety.
Nie je to aj trochu náš celkový obraz? Nepochodila som úplne celú Európu, ale už pár km za hranicami našej vlasti je rozdiel citeľný. Ak predseda vládnej strany ciká z balkóna, keď sa ožerie, a predseda vlády nadáva novinárom do svíň a iných zvieratiek, prečo by sme si nebrízgali my? Je také ťažké byť k sebe len trochu milší? Viac sa usmievať a byť viac pozitívni? Ja sa o to snažím, ako viem, aj keď som len človek nedokonalý a tiež mám svoje dni. Má to však jeden háčik. Ak je na zastávke 30 ľudí a niekto chce vedieť, koľko je hodín, spýta sa mňa. Ak ráno nastúpim do autobusu a usmievam sa, väčšina pozerá, ako keby som na niečom fičala. Ak má niekto problém, dostane také nutkanie sa mi s ním zveriť. Ak niekto zablúdi a chce vedieť cestu, zamáva na mňa, hoci som najhorší navigátor na svete. Minule som zisťovala jednému cudzincovi správny spoj MHD po celom trolejbuse, lebo ja Blavu až tak nepoznám a on sa bál iného osloviť, pretože vraj všetci vyzerali trochu nahnevane. Proste s dobrou náladou je človek jednoducho podozrivý a odolávať vonkajším vplyvom je náročné až unavujúce. Sestre sa stáva to isté. Prečo je v tejto krajine také ťažké ostať pozitívnym?
Vianoce sú sviatky, na ktoré sa teším celý rok ako malé dieťa. Majú zvláštnu atmosféru. Celá rodina je pokope, pozeráme rozprávky, hráme sa hry, vonku sneží alebo prší a my v teplúčku popíjame čaj alebo varené víno a rozprávame sa. Tento rok som si zašla aj na polnočnú a neľutujem, lebo tú chvíľku, potom ako kňaz povedal: "Dajte si znak pokoja...", som si užila. : )
