Predstavte si, že začnete učiť skupinu dospelých ľudí angličtinu v úrovni A1, pričom ich deti na stredných školách v tretích a štvrtých ročníkoch by mali byť na úrovni B1, prípadne B2. Obyčajne po mesiaci začnú za mnou chodiť s prevratnými zisteniami typu:
"Tá moja dcéra (syn) pozerala na moju úlohu, hlavne vety, a veľmi sa nechytala."
"Dal som jej otázky zo zošita, aké ste nám vy dávali, a nevedela vetu zlepiť."
"Chcela som, aby mi pomohla preložiť tie otázky na úlohu, lebo sa mi už časy začínajú trochu pliesť, no, nevedela s niektorými ani pohnúť. A to tento rok maturuje."
Schopnosti a vedomosti študentov podľa mojich skúseností z roka na rok ubúdajú. Niekedy ani nechápem, ako sa dotyčný lebo dotyčná mohli dostať cez maturitu. Boli schopní externý test nejakým spôsobom utipovať aspoň na minimum a cez ústne sa už nejak prevliekli. Maturanti, ktorí skutočne po anglicky hovoria, sú pre mňa zriedkavý úkaz a sú absolventmi len konkrétnych málo škôl.
Keď som bola na výške, vrámci seminárnej práce sme mali na cudzom jazyku prečítať odbornú knihu, vypracovať referát a predniesť ho v angličtine pred ostatnými študentmi ako vlastnú prednášku. Potom nasledovala ešte skúška. Teraz mnohí nádejní absolventi VŠ dostávajú práce typu: "Prelož tento text 2XA4 z angličtiny do slovenčiny." Keďže mnohí ani toho nie sú schopní, zadávajú to ako objednávky na prácu, zaplatia a potom to hrdo odnesú do školy.
V štátnych školách sú v triedach žiaci na jazykoch v skupinách od 15 do 18 ľudí bežne. Je takmer nemožné sa každému venovať, aj keď majú učiteľa, ktorý je schopný učiť jazyk na úrovni. Ideál by bol skupina tak do 7 ľudí.
Bežný maturant má dnes za sebou aspoň 8 rokov štúdia cudzieho jazyka s dotáciou 3 až 5 hodín týždenne. Ak sa niekto učí angličtinu v normálnom tempe a seriózne, nie je možné, aby po 4 rokoch nehovoril plynulo anglicky na bežné témy, nebol schopný z hlavy napísať aspoň na formát A5 esej na ľubovolnú tému v úrovni B2, nevedel formulovať otázky, nadväzovať rozhovory, čítať noviny alebo knihy v angličtine, aj keď nepatrí do skupiny nadaných na jazyky. Ak je to tak, potom sa jednoducho neučil.
Ak rodičia vidia, že dieťa má problémy s cudzím jazykom (u nás sa najviac učí angličtina), len osvietení sa o to starajú už po prvom polroku prvého ročníka na SŠ. Väčšinou čakajú aspoň do tretieho, pričom sú presvedčení, že dvojročná práca sa dá dobehnúť za pár mesiacov. Ešte zaujímavejší sú tí, ktorí pre svojho maturanta hľadajú doučko až v septembri a do marca sa všetko zvládne ľavou zadnou. Lenže ak zistím, že mládežník s angličtinou ešte ani nezačal, je to úloha priam nesplniteľná.
Mám zopár žiakov, ktorých ťahám od základnej. Na strednej patria medzi najlepších bez veľkej námahy. Na jazyku sa trochu nudia, lebo ostatných v schopnostiach prevyšujú, ale na druhej strane ich vyberajú na výmenné pobyty do zahraničia, na špeciálne programy v cudzom jazyku, vedia sa dohovoriť a sú schopní zmaturovať bez akýchkoľvek zásadných príprav. V apríli začnem nahrádzať tohoročných maturantov novými žiakmi a dúfam, že budú rovnako šikovní. (Už mi zmaturovali okrem iného aj dvaja dyslektici na dvojky a ďalší prejde skúškami tento rok.)
