Stále existujú v európskej histórii veľmi temné tiene minulosti, ktoré nás prenasledujú a v nečakanej chvíli zaskočia, aby doslova obnažili ľudskú podstatu. Čoho všetkého sme my, ľudia, schopní, a čo všetko si treba neustále pripomínať, aby sa to už nikdy nezopakovalo? Koľko zvrátenosti a pokrytectva sme schopní uniesť, aby sme povedali: "Dosť!"
Pred deportáciami do táborov smrti mnoho nemeckých židov ukladalo svoje úspory vo švajčiarskych bankách vo viere, že ich zachránia pre príbuzných, ktorí prežijú. Veľká časť z nich boli deti, ktorým sa podarilo ukryť a po vojne dané banky skutočne navštívili, aby si uložené majetky vybrali. Narazili však na bariéru neochoty, pohŕdavého správania, ba až výsmechu. Predstavte si, že ako potomok človeka, ktorého zlikvidovali v koncentráku, viete číslo účtu, sumu, heslo, môžete dokázať svoju totožnosť, ale oni od vás požadujú úmrtné listy rodičov. Žeby sa niečo také v koncentrákoch vystavovalo? Vo švajčiarskych bankách tak uviazli neskutočné peniaze, ale to nie je všetko.
Švajčiarsko ako neutrálna krajina umožnila využívať bankové služby aj nacistom. Navonok nevinní ako ľalia, ale vo vnútri niečo dosť nahnité. Koľko peňazí museli takto pretočiť? Veď nacistickí pohlavári tiež neboli nejakí chudobní príbuzní, ale disponovali veľkými majetkami, ku ktorým prišli najrozličnejšími spôsobmi. Snažili sa ich ochrániť, keď sa im Nemecko nezdalo dosť bezpečné. Dokonca keď spojenci bombardovali nemecké zbrojovky, tie švajčiarske si vpohode chrlili do Nemecka zbrane a muníciu, na čom pekne zarábali.
Židovských utečencov z ich územia vracali do Nemecka na istú smrť, či umožňovali prejazdy vlakov s väzňami. Neštítili sa ani zlata zo zlatých koruniek a mostíkov, ktoré ľuďom v koncentrákoch doslova vyrvali z úst, a vyrazili si z neho pravdepodobne mince. Veru ťažko sa na to pozeralo, ale myslím si, že na celú švajčiarsku neutralitu mám už iný názor, ako sme sa to v škole učili.
Pri tejto drobnej úvahe ma napadá otázka, prečo napríklad aj nám nevadia spoluobčania, ktorí si tu pochodujú v uniformách a ukladajú vence na hrob doktorovi Tisovi. Hovoria o štáte, ktorí platil, aby svojich občanov vyviezol na likvidáciu, ktorí umožnil arizáciu, čo bola vpodstate krádež židovského majetku, ktorí sa zaplietol s nacistickým režimom a ešte z toho ťažil, zabezpečil si relatívny blahobyt. Je to niečo uctyhodné, k čomu by sme sa mali hlásiť alebo to oslavovať?
Myslím, že aj my by sme sa mali pozrieť na seba kriticky. Dosť sa mi zdvíhal žalúdok, keď som sa dočítala o koncentráku pri Seredi, kde ukončili život mnohé židovské deti, prípadne zbytok aj s rodičmi previezli do Poľska. Naša sympatia alebo antipatia k niekomu nás ešte neoprávňuje brať mu život. Ak sa budeme tváriť, že to nebolo, nezmažeme fakty.
Švajčiari sa vydržali tváriť ako keby nič dosť dlho, pre mňa osobne však už "image" stratili.