Čas zahojí všetky rany.

Vyzerá to asi takto: mama nakúpi kvety, také na sadenie samozrejme, naložíme ich do auta a potom sa natlačíme aj my, kto sa zmestí. Početnosť výpravy sa odvíja od počtu áut, ktoré sú práve k dispozícii. Ideme totiž do Štiavnice na cintorín.


Mám zopár spomienok z detstva na svojho pradedka. Narodili sme sa v ten istý deň, akurát on v roku 1900 a ja v roku 1978. Bola som prvá vnučka a pravnučka. Pamätám si, že už veľmi zle počul, ale mal ma veľmi rád. Naučila som sa pri ňom celú abecedu a dokonca aj čítať. V jeho veku nebolo pre neho problém vyštverať sa na orech alebo čerešňu, aby sme si čo-to naoberali. Mama sa veľmi netešila, že som sa naučila tak užitočné veci, ako je lozenie po stromoch prípadne strechách, preto dávali pozor, aby neostávali pristavené rebríky. Pamätám si aj na prababku, s ktorou som upiekla prvú palacinku na klasickom veľkom kuchynskom šporáku, do ktorého sa prikladalo drevom a uhlím. Cez deň počúvala rádio, ktoré opravovala štrikovacou ihlicou, ak bolo treba. Sledovala seriály na ORF pri poobednajšej kávičke a niekedy rozprávala, ako to bolo, keď bola mladá.


Mali sme aj starých rodičov. Ťažko povedať, ktorých mal človek radšej, to sa ani nedá, ale z maminej strany mi boli akosi bližší. Trávili sme u nich veľkú časť školských prázdnin a radi. Bývala som u nich 4 roky, keď som študovala na strednej a chodievali sme spolu aj na dovolenky. Kam inam ako do Štiavnice, veď starý otec odtiaľ pochádzal. Vypestoval v nás lásku k tomuto kraju, aby sme vedeli, odkiaľ sme a samozrejme ako to všetko bolo... : ) Veď to poznáte: keď som bol ešte chlapec, študentské lásky a tak... : ) Omama vedela dobre variť a piecť. Mama si ich pamätá samozrejme inak, ale ja ich mám v mysli skôr ako párik v rokoch, ktorý sa neustále za niečo doťahuje a doberá. Ktorý nám doprial pekné Vianoce či Silvestre, ktorý sa vedel zabaviť a ktorý mi chýba.


V tomto živote nás už opustili. Nie včera a ani pred týždňom. Je to už zopár rokov. Stále, keď si na nich spomínam, mám stiahnuté hrdlo a nechýbajú mi menej ako vlani alebo predvlani. Tak ako všetkým, ktorí ich mali radi. Koľko rokov to asi trvá, kým spomienky vyblednú natoľko, že si človek povie, že už je to v poho a nejak to tu bez nich už tú chvíľu zvládnem? A čo ma najviac straší, že to budem musieť prežiť ešte niekoľkokrát. Minimálne toľko krát, koľko je ľudí, ktorí sú môjmu srdcu tak blízki.


Takže je tu zasa jar a ideme vysadiť kvety.....